We can try fly high - Boys making fanservice

1. února 2009 v 20:00 | Noriko & Elfled
Názov: We can try fly high (7. kapitola)
Autori: Noriko a Elfled
Fandom: skupina Hey! Say! JUMP a Boys in Shadow /Johnny´s Jr.
Postavy:
Yamada Ryosuke/Kikuchi Fuma
Varovanie: slash
Zhrnutie: Ako sa všetko môže zmeniť, keď žijeme vo svojom vlastnom svete a niekto celkom neznámy nám doň spadne?

Poznámka: 1.Tento príbeh je len fikciou a nemá nič spoločné so skutočnými osobami, ani ich vekom.
2. Chi-chan a Yuu-chan sú skratky mena Chinena Yuuriho, aby vás to nepomýlilo ;)




Boys making fanservice

Nešiel som rovno domov. Vlastne som sa tesne pred bránou nášho domu otočil a vykročil späť rovnakou cestou, akou som prišiel. Asi mi preskočilo, ale jediné, na čo som dokázal myslieť, bol Yuto a v jeho súvislosti Yamada. Nechápal som, prečo to Yuto spravil, prečo ma pobozkal, ale vedel som si veľmi dobre predstaviť, že nechcel ostať len pri bozkoch. Yamada ma vlastne zachránil, ušetril niečoho, čo by možno nebolo zlé, ale v každom prípade neželané. Čokoľvek si pri tom myslel, zachránil ma. A ja som si zrazu nezmyselne nahovoril, že sa mu za to musím poďakovať.
Vedel som, že všetci z Hey Say sú tento týždeň ubytovaní v jednom z najluxusnejších hotelov, počul som, ako sa Takaki hádal s Yabuom, aby si vymenili izby, nakoľko nepozorný štáb ubytoval Yabua spolu s Chinenom. Vyrazil som rovno tam, neuvažujúc, nerozmýšľajúc, konajúc impulzívne, tak ako vždy, keď ma niečo nadchlo, rozpálilo, či dokonale vyviedlo z miery. Ak by som si to premyslel, nikdy to nespravím. Ale keď som zaklopal na dvere, ktoré mi odporučil ochotný personál, nedalo sa už rozmýšľať nad ničím.
Yamada asi čakal nejakého fanúšika, lebo otvoril s tak širokým úsmevom, až ma skoro odhodilo dozadu jeho žiarou. Začal som rozprávať, rýchlo a možno nezrozumiteľne, to, čo som si pripravil počas cesty.
"Yamada-san, chcem sa ti strašne poďakovať, myslel som, že ma dáš vystreliť do vesmíru, keď som ti spravil ten trapas, ale ty si mi dal ešte jednu šancu a..."
Má na sebe len župan - dorazilo do môjho, práve nerozmýšľajúceho, vedomia silou a s efektom stíhačky s rýchlosťou Mach 4. Na malú chvíľu som zaváhal, ale už som bol naštartovaný v rozprávaní a nemohol zastaviť sám seba.
"... a podporil si ma pri vystúpení, stál si pri mne, aj keď si nemusel, vôbec si nemusel..."
Vonia. Prenikavo a sladko, ako práve vymáčaný v neriedenom parfume. Zatočila sa mi hlava. Moja reč sa znova zasekla. Pozerá sa na mňa. Zdá sa, že si nič nemyslí, len jeho úsmev je stále rovnaký a úplne zaseknutý. V jeho očiach sa zračí dokonalé prázdno. On si naozaj nič nemyslí. On len vonia...
"Ďakujem..." šepol som, cítiac, že sa mi točí hlava a ak sa nepohnem, asi z tej vône odpadnem. Omdliem z toho krásneho zjavu, z Yamadu v krátkom župane a s mokrými vlasmi. Náhle som si uvedomil, že to, čo tu kecám, vôbec nie je pravda. Áno, odpustil mi moju chybu, z neznámeho dôvodu. Ale to nie je podstatné. Dôležité je, že ma zachránil pred Yutom. Preto tu som, za to mu chcem ďakovať. Ale to sa nedá slovami...
Kým som si stihol uvedomiť, čo robím, spravil som to. Proste som sa k nemu nahol, úplne mimo z jeho vône, preplnený šteňacou vďačnosťou, a vtisol na jeho pery rýchly, letmý bozk. Netuším, aký to bol pocit, lebo somsi to nestihol vôbec uvedomiť. Nevšimol som si ani, ako sa zatváril, pretože som sa hneď na to zvrtol a vyparil sa preč.

Nemyslel som po ceste domov a nemal som šancu myslieť ani po návrate. Len čo sa za mnou zavreli dvere našej obrovskej vily, zistil som, že v chodbe na mňa čaká otec. Netváril sa práve milo, a hoci to uňho nebolo až tak neobvyklé, jeho zvyčajnú zachmúrenosť znásobili slová. V priebehu piatich minút sa na mňa zosypalo toľko výčitiek a hrozieb, až som sa musel oprieť o stenu. Zistil, že tancujem. Neviem ako, ale vedel to. Zakázal mi to. Nariadil domáce väzenie. Prikázal chodiť na doučovanie o politických vedách. Každý večer mu pomáhať pri práci. Vyhodil všetky moje tanečné veci. Vzal mi mobil. Poslal môjho psíka do útulku. Keď som sa hodil na posteľ v mojej izbe a za mnou sa zatresli dvere a zapadol zámok, bol Yamada a to, že som ho vlastne pobozkal, to posledné, na čo som myslel. Môj život sa práve skončil. Aj tak ho už nikdy neuvidím...

Celý týždeň som prežil ako v zlom sne. Otcov osobný šofér ma vozil do školy, kde som trpel, z nej na doučovanie, kde som trpel, odtiaľ k otcovi na úrad vlády, kde som trpel najviac. Donútili ma obliekať sa do príšerne slušných oblekov a správať sa ako dospelý. Posledný deň toho týždňa som ochorel a povracal sa hneď ráno, aj keď len ja som vedel, že mi nič nie je. Iba predstava toho, že dnes večer bude ten najväčší koncert, aký Johnnyho juniori zažili, koncert v slávnom Tokyo dome, a že ja na tom koncerte nebudem, mi stačila na to, aby mi bolo na grcanie z celého môjho zničeného života. Prereval som celý deň a chystal som sa spáchať samovraždu podrezaním si žíl orezávatkom na ceruzky hneď v minúte, kedy sa začne koncert, na ktorom som mal tancovať, na ktorý som tak dlho trénoval. Za to, aby som naňho mohol ísť, by som spravil hocčo, prisahal vernosť svojmu bývalému učiteľovi tanca, ktorý ma využil, keď som bol ešte nevinný, vyspal sa s Yutom na počkanie v najbližšom love hotely a vymazal... no nie, Yamadu by som zo svojej mysle asi nevymazal, takže jediná prijateľná náhrada za koncert by bol večer strávený s ním, ale to sa tiež už nikdy nestane a keďže nie som pochabý rojko, nebudem nad takým niečím ani uvažovať. Aj tak ma po tom bozku musel opätovne znenávidieť. A vlastne... nemá zmysel rozmýšľať vôbec nad ničím, len nad tým, či to orezávatko je dostatočne ostré, aby sa zarylo hlboko, lebo som počul, že podrezať si žily nie je tak jednoduché, ako to propagujú kriminálne seriály v telke.

Kým som ho však stihol nabrúsiť, stalo sa niečo neočakávané. Odrátaval som dve hodiny do koncertu, keď na moje okno na prvom poschodí vily, dopadli kamienky. Nepochopil som hneď, čo ten zvuk znamená, ale keď som naveľa vyzrel von, skoro som hneď vypadol z okna. Dole na trávniku stáli dve postavy, zahalené šerom prichádzajúceho večera. Jedna bola vysoká a tenká a nápadne sa podobala na Yuta. Druhá nižšia. Aj keby bola hlboká noc, spoznal by som, že to je Yamada.
Poď dole - kývli mi, naznačujúc všemožnou gestikuláciu, aby som skočil, zliezol po odkvape, prípadne sa zahral na spidermana. Nemuseli ma dvakrát prehovárať. Ak som mal na výber medzi orezávatkom v mojich žilách a rozbitou hlavou, tá druhá možnosť bola oveľa romantickejšia. Zabiť sa na úteku. Wau.
Nič také pekné sa mi však nestalo, nejakým zázrakom som z môjho okna zošplhal, pridržiavajúc sa hromozvodu.
"Čo tu robíte?" vyhŕkol som okamžite, ako som nabral rovnováhu.
"Prišli sme po teba!" odvetil Yuto a chytil ma za ruku. "Poď!"
Nestihol som si všimnúť, ako sa zatváril Yamada a či sa vôbec nejako tvári, lebo ma Yuto hneď začal ťahať preč. Neviem, ako obišli našu ochranku, ale obišli sme ju znova, preliezli sme plot a ocitli sa na ulici.
"Mám na sebe len tepláky!" zhíkol som, keď ma Yuto sotil do pristaveného taxíka. Dopadol ku mne, Yamada z druhej strany a taxikár bez pokynu naštartoval a vyrazil plnou parou vpred.
"Nevadí, v šatni ťa už čaká kostým," uškrnul sa na mňa Yuto, keď sme prudko zabočili doľava a ja som bol hodený naňho.
"Už týždeň som netrénoval!" zaúpel som. Ďalšia zákruta doprava a ja som celým telom padol na Yamadu.
"Neboj sa," usmial sa na mňa svojim sebavedomým, krásnym úsmevom a v jeho očiach zahralo niečo tajomné, niečo, čo som v nich nikdy v živote nevidel. "Zvládneš to."

Doleteli sme do šatní v zákulisí Tokyo domu celí spotení asi pol hodinu pred vystúpením. Všetci mali za sebou generálku. Takahata sa skoro rozplakal súbežne popri ziapaní na tému, že si myslel, že som padol do kanála a utopil sa. Kento nervačil, že to nezvládneme, lebo nebudem vedieť, kam sa postaviť a nemám poňatie o tom, ako vyzerá pódium. Potom prišiel Yamada, v rekordnom čase prezlečený do trblietavého strieborno modrého kostýmu a oboch schladil takým pohľadom, že im hneď zamrzli úsmevy na perách.
"Ak nedokážete improvizovať, potom tu nemáte čo robiť!" oboril sa na nich a aj Takahata sa zrazu zmenil na krotkú ovečku. Následne ma schmatol maskér, ktorého Yamada doviedol a o štvrť hodinu som mal aj ja na sebe niečo tmavo lesklé, moje vlasy boli tvrdé od kila tužidla, dokonca ma stihli aj trochu nalíčiť.
"To treba," štebotal Chi-chan, keď sme popri sebe bežali k pódiu. "Pod tými svetlami by vyznelo strašne, ak by ťa nenamaľovali a..." zadíval sa na mňa a tesne predtým, ako ma postrčil na pódiu, potmehúdsky sa uškrnul, "... veľmi ti to takto svedčí, Fu-chan."

Keď som sa náhle ocitol pred desaťtisícovým davom, skoro ma položilo. Kým nejaký moderátor niečo hučal do mikrofónu, stál som ako primrazený, aj keď ostatní chalani už posielali vzdušné bozky a predvádzali sa. Potom však začala hrať hudba. A moje telo sa automaticky pohlo.
"J! Johnny's! U! Ultra! M! Music! P! Power!" kričali hejsejáci a ja som tancoval, pamätal som si kroky úvodnej choreografie do poslednej drobnosti, nezabudol som jediný pohyb rukou, hlavou, úsmev na tú stranu a zase na druhú, pohodiť vlasmi, zvrtnúť sa... Každým krokom, každým ďalším tónom piesne, som naberal na istote.
"Kaze wo kire!" zjačal Chinen a ja som vyskočil do výšky. Spolu so mnou zvriesklo desaťtisíc fanúšikov. Dopadol som a vrhol som do publika prinajmenšom tak žiarivý úsmev, aký dokázal vyprodukovať Yamada.
"Lálalalálala," spieval som spolu s desiatimi hlavnými aktérmi, aj keď mňa na rozdiel od nich nebolo počuť. To však bolo jedno. Hneď po prvej skladbe dostali Hey Say publikum do varu. V nás to ale vrelo oveľa viac.
Jedna pesnička striedala druhú, originál Hey Say skladby sa mixovali s inými, prebratými od iných Johnny's skupín. Jedno vystúpenie bolo lepšie ako druhé, nikdy som nezažil niečo tak úžasné. Dostával som sa do extázy, tancoval som bez stopy únavy, zdalo sa mi, že ma nič nemôže vyčerpať. Lebo ich to nevyčerpávalo. Hejsejáci skákali a spievali, behali po pódium ako neriadené strely. Čo chvíľa sa niektorý z nich priblížil ku mne a žmurkal na mňa, mával mi a spieval ako o dušu. Publikum sa šlo zošalieť. Ale to ešte nevedelo, čo ich čaká.
Viem, že tesne pred vystúpením organizátori veľmi často spomínali slovo fanservice. Chi-chan sa pri ňom chichotal ako zmyslov zbavený, ostatní sa tvárili ignoratívne akoby sa ich to netýkalo. Avšak všetci prikyvovali, poslušní japonskí chlapci. Slovo fanservice sa spojilo s názvom Too Shy. Naplno mi to však došlo až vtedy, keď moderátor zahučal názov piesne a jej prvé pomalé tóny vybuchli v energiu, akú som na pódiu ešte nikdy nezažil.
Prví to začali Chinen Yuuri a Takaki Yuya. Kto iný, však? Počul som, že tí dvaja spolu niečo majú, ale vidieť ich v živom prenose mi zrýchlilo už aj tak dosť zbesnený tep nad únosnú hranicu. Stačilo, aby sa chytili za ruky, aby Takaki pritiahol Chi-chana k sebe a zaklonil ho dozadu. Ani sa ho skoro nedotkol, no fanúšikom to stačilo k tomu, aby stratili zdravý rozum. Keď podobný kúsok spravili Yabu a Arioka, nadobudol som dojem, že Tokyo dom túto noc neostane celý. Zvrtol som sa za obrovského revu a videl, ako Yuto hodil na zem Kenta, môjho kamaráta Kenta, a ten sa naňho usmieva tak zvrhlo, ako to dokážu snáď len porno herci. Otočil som sa späť a predo mnou stál Yamada.
"Cutto, cutto, cutto..." spieval spolu s ostatnými, tancujúc presne tie isté kroky, čo ja. Spravil som krok k nemu a on o krok ustúpil. Niekde v pozadí pišťal Chi-chan svojim tenkým hláskom svoju časť piesne. Hučanie silnelo a silnelo. Yamada sa na mňa díval a tancoval. Urobil som ešte jeden krok k nemu a on sa mi otočil chrbtom. Nespravil som rovnaký požadovaný pohyb. Namiesto toho som pritancoval k nemu, vediac, že nasledujúci pohyb, ktorý musíme obaja spraviť, je zhupnúť bokmi. Doľava a doprava. Niečo neskutočne elektrizujúce prebehlo mojim telom, keď som ho chytil za boky, pritisol ho k sebe a spravili sme ten pohyb spolu. Pomaly, na jednu stranu, na druhú. Ešte raz a znova. Yamada sa zvrtol ku mne, nepúšťal som jeho pás. Zato on sa spustil nižšie, položil dlaň na moju hruď a s hriešne zmyselným pohľadom mi ňou išiel nadol zároveň s tým, ako sa spúšťal na kolená. Pozeral mi do očí, neprestával spievať...
"I love you, I need you, I want you..." vrcholila pieseň v úžasnej, strhujúcej časti, burcujúcej každý zmysel môjho tela. Yamadova dlaň vypaľovala cestičku nadol mojou hruďou, jeho oči tú istú v mojej duši. Dopadol na kolená a jeho dlaň sa zastavila tesne na spodku môjho brucha, keby ňou skĺzol ešte o kúsok nižšie, tak sa dotkne...
Počul som, ako fanúšikovia jačia, znásobilo sa to nad znesiteľnú úroveň. Bolo to niekoľko sekúnd, čo kľačal medzi mojimi rozkročenými nohami, s rukou takmer na mojom rozkroku a spieval "I miss you kokoro" rovno do mojich očí. Nikdy, nikdy v živote som nezažil nič vzrušujúcejšie. Ešte sekundu dlhšie a stal by sa mi menší, či skôr veľký, trapas.
Našťastie sa zvrtol hneď po vyvrcholení piesne (len piesne) a ladne odletel na úplne opačný koniec pódia. Ohromený som videl, ako sa niektorí tanečníci z iných skupín tiež odliepajú od hejsejákov. Tak ak nebudú za takýto fanservice pochválení, tak potom už neviem čo. Publikum sa dostalo do nepretržite jačiacej agónie a sanitky odchádzali od Tokyo domu v húfnom počte. Celý zvyšok koncertu som odtancoval s pocitom, že som v raji. A nikdy, nikdy, sa z neho nechcem dostať späť na zem.

Raj pretrvával ešte aj v zákulisí. Dvakrát sme sa vrátili späť na pódium, inak by fanúšikovia naozaj Tokyo dom rozdupali. Nakoniec však bol koniec, aj keď nie v tom zmysle, v akom sa obvykle toto slovo chápe. Chalani spievali ešte aj v šatni, vešajúc sa jeden na druhého. My sme ešte stále tancovali. Všetci sa smiali a kričali jeden cez druhého. Chi-chan striedavo vyskakoval na každého z deviatich ostatných hejsejákov, až kým ho Takaki nezovrel oboma rukami a nedonútil k vernosti, aj keď ešte aj vtedy ten malý jačal svoje refrény. Smial som ako pominutý dlho po tom, čo sme sa nejako upokojili a začali sa prezliekať. Smiech ma prešiel až vtedy, keď sa ma Kento spýtal, či idem domov a ja som si uvedomil, že sa domov vrátiť nemôžem.

"Nemôžem ísť domov," povedal som zarazene, uvedomujúc si náhle závažnosť toho, že som dnes tak nepremyslene utiekol. Ak by som sa vrátil, nebolo by to už len domáce väzenie a nútené práce. Otec by ma zdral ako sirotu a zrejme poslal študovať do Ameriky, ako sa mi v poslednej dobe vyhrážal. Nie. Domov som sa nemohol vrátiť už nikdy.
"A kam pôjdeš?" spýtal sa Takahata zarazene. Obzrel som sa po poloprázdnej šatni a môj bezradný pohľad sa zastavil na skupinke chalanov, ktorí sa o niečom dohadovali. Yuto stál bokom a pozeral na mňa. Yamada si práve natiahol károvaný kabátik a rovnako pozrel na mňa. Zrazu nastalo neobvyklé ticho. Yutovým pohľadom sa mihlo tisíce myšlienok a predstáv. Yamadov ostával prázdny ako vždy v podobne zvláštnej situácii. Preto som vedel ešte sekundu pred nimi, čo povedia.
"Poď ku mne," ozvali sa obaja ako jeden hlas.
Pozrel som na jedného, na druhého, bezradnejší ako predtým. Nemôžem ísť domov. Nemôžem ísť k Yutovi. A bože... po tom, čo sa stalo na tom pódiu, nemôžem ísť ani k Yamadovi...
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Eressie Eressie | Web | 1. února 2009 v 21:17 | Reagovat

nech je ako chce, ja som za Yamadu :D

2 Iruka Iruka | E-mail | Web | 1. února 2009 v 21:19 | Reagovat

Ommm už abi si pridala další diel tato povedka je skvela. Omg takto čitatelov napínat nieje zdravé. Ale poviedka je fkt skvela.

3 Zuzana Zuzana | E-mail | 28. února 2013 v 20:22 | Reagovat

Toto je teda sila. Tá chvíľa na javisku ma zabila prvý krát a ten záver znovu. To je strašné ako si má chúďa Fu poradiť. A čo keď si vyberie jedného, ten druhý bude nešťastný a možno trochu naštvaný. Som napätá, idem sa rýchlo dozvedieť ako tá situácia dopadne.
Aj táto poviedka je úžasná.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama