We can try fly high - Boy in the top

5. února 2009 v 20:00 | Noriko & Elfled
Názov: We can try fly high (8. kapitola)
Autori: Noriko a Elfled
Fandom: skupina Hey! Say! JUMP a Boys in Shadow /Johnny´s Jr.
Postavy:
Yamada Ryosuke/Kikuchi Fuma
Varovanie: slash
Zhrnutie: Ako sa všetko môže zmeniť, keď žijeme vo svojom vlastnom svete a niekto celkom neznámy nám doň spadne?
Poznámka: Tento príbeh je len fikciou a nemá nič spoločné so skutočnými osobami, ani ich vekom.



Boy in the Top
Ten idiot žije!
Okamžite ma zaplavilo upokojujúce teplo a začal som ľutovať ten malíček, čo som si od nervozity obhrýzol.
Nespadol do kanála, neprešiel ho autobus, nehodil sa pod metro a ani nespáchal samovraždu iným debilným spôsobom, ako som ho podozrieval!
Keď som ho uvidel vykloniť sa z toho okna, uvedomil som si, ako veľmi som sa bál, že sa mu naozaj niečo stalo. Myslím,... Yuto by sa z toho predsa zrútil.
Mával som na Kikuchiho, aby zliezol dolu a keď som ho videl šplhať po tom hromozvode, dúfal, som, že spadne a poriadne sa udrie za to, ako Yuta vydesil.
Nebyť Yuuriho vševediacich zdrojov, doteraz sme všetci v strese, predsa len, chýbal jeden z najdôležitejších vedľajších tanečníkov. Keď nám oznámil, že ho držia v tejto vile, mojou jedinou úlohou bolo dodať Yutovi dosť odvahy, aby si ho prišiel vyslobodiť. To, že som šiel s ním, bola len prevencia, aby sa niečo nepokazilo.
Dokonca nebolo ani príliš ťažké prekonať strážcov, hrali shogi a nás celkom ignorovali. Zrejme im ich väzeň nepripadal dosť dôležitý.
Aj tak sme ale boli v bezpečí, až keď sme sedeli v taxíku a mierili do Tokyo domu.
Nevnímal som nič, kým sa na mňa Kikuchi v jednej prudkej zákrute nezvalil so zastonaním a zúfalo nemumlal, že už týždeň netrénoval.
Usmial som sa naňho, povzbudivo a uspokojene. Telom mi prebiehali iskry vzrušenia, išli sme koncertovať do Tokyo domu! Na nič som sa v živote netešil viac. Možno len na to, že to budú so mnou zdieľať aj všetci ostatní. Aj on.
"Neboj sa," tíšil som ho s nezlomnou istotou, že hovorím pravdu. "Zvládneš to!"

Do šatní som sa vrútil ako tornádo, môj maskér sa tam zvíjal v slzách a keď ma zbadal, div, že mi zuby nevyrazil od radosti.
"Máte ho?" zavesil sa mi okamžite Yuuri na chrbát.
"Hej," prisvedčil som nevzrušene a trochu sa k nemu naklonil, keď zo mňa začal strhávať šaty.
"Ani hnúť!" skríkol J, maskér, a ja som stuhol v zvláštnom predklone, poznajúc, kedy je smrteľné vážny. Jeho ruky mi lietali po tvári, šteklili ma všetkými možnými štetcami, ale napriek tomu som vedel, že make-upu bude na mne veľmi málo, J ho v skutočnosti neznášal. Tvrdil, že moja pleť je perfektná, nebyť toho, ako odporne ma skresľujú svetlá.
Rovnako šikovne po mne jazdili Yuuriho ruky, nepovedal by som to nahlas, ale má zjavne veľmi dobrú prax, lebo som tam v spodnej bielizni stál ani nie do minúty.
Na chvíľku som zauvažoval, či by som sa takto bez absolútneho podozrenia zveril aj do rúk niekoho iného. Avšak podobné myšlienky som rýchlo zavrhol, keď na mňa zaútočil s J-om aj Micky, ktorý sa nám staral o vlasy.
"Moje krásne vlasy! Čo si im to urobil, ty neznaboh!" kričal na mňa, a jeho kefy lietali všade naokolo, keď mi vyčesával lístky a kúsky kamienkov z vlasov.
Vtedy zavil aj J, zbadajúc krvavú šmuhu na mojom krku.
"Do sprchy!" skríkli unisono, Yuuri sa smial ako blázon, keď ma videl klusať pod ich dohľadom do jednej z kabínok.
Všetok make-up šiel zasa dole, vriaca voda mi dopadala na bolestivo doudierané telo a ja som si až vtedy uvedomil, aké následky mal ten nepremyslený únos, preliezanie cez múrik, zákruty v taxíku. Ako to, že Yuta tiež neposlali do spŕch?
"Dvadsať minút!" reval niekto zvonka, tak som urýchlene vymenil teplú sprchu za studenú, ledva držiac zuby v sebe, aby som nevykríkol.
Roztrasene som vypol kohútik, strhol som z vešiaka prichystanú osušku a vyutieral som sa v rekordnom čase. Ledva som si ju omotal okolo bokov, už ma niekoľko párov rúk vytiahlo von, J s Mickym si zohnali posily.
Moje súkromie bolo povláčené po šatniach, všetci chalani sa dobre bavili na mojom trápení, dokonca aj Yuto už bol skoro doobliekaný a jeho maskérka, Sakura, bola naňho ako med.
"Au!" vykríkol som, keď mi na malú ranku bez varovania priložili dezinfekciu a zároveň mi Yuuri natiahol pod uterákom bielizeň veľmi nešetrným spôsobom. Fén mi hučal okolo tváre, J maskoval aj tak neviditeľnú jazvičku, niekto ma nútil zdvihnúť naraz obe nohy, aby mi navliekol nohavice, na čo som s nechuťou odvetil, že momentálne by som za jeden skok bol zavraždený, tak sa nohavíc znova ujal Yuuri, ktorý mi už stihol nejako zázračne navliecť vrchnú časť modrého kostýmu. Strhol zo mňa uterák vo chvíli, keď sa hučanie fénu konečne presunulo za moju hlavu a začalo sa nemilosrdné česanie. To už J opäť uchvátil moju tvár, Yuuri mi pozapínal gombíčky a začal sa okolo mňa zvŕtať v upravovaní najmenších detailov.
"Pätnásť minút!"
Celý ten hlúčik okolo mňa sa vyčerpane zložil na zem, pravdaže okrem Yuuriho a "prekvapivo" J-a, ktorí tancovali oslavný tanec okolo mojej dokonalosti. Našťastie pre mňa, Takaki konečne zasiahol a odviedol si ten malý prírodný živel so sebou.
Ja som sa vrhol na J-a, schmatol som ho za golier, dovlečúc ho do vedľajšej šatne, kde maskérov rozhodne tak veľa nebolo. Len som stihol začuť zúfalé výkriky a nervačenie dvoch zvyšných Boys in shadow, keď vo mne Yamadovská hrdosť a autorita vypenila a schladil som ich takým pohľadom, že by umrzli aj arktické tučniaky.
"Ak nedokážete improvizovať, potom tu nemáte čo robiť!" oboril som sa na nich a nechal som J-a robiť svoju prácu. Trochu ma mrzelo, že si nepodal Kikuchiho rovnako ako mňa, bol predsa už niekoľko dní bez starostlivosti Johnny´s, ale usúdil som, že jeho by takéto týranie pred koncertom mohlo zložiť a tak som sa uspokojil so zmäteným výrazom na jeho tvári. Len jedna vec ma trochu prekvapila, alebo potešila, možno. Pristalo mu to...

V živote som si žiaden koncert neužíval tak, ako tento. Šalel som, adrenalín v každej bunke môjho nabudeného tela, mal som pocit, že môžem to niekoľko kilometrové javisko preletieť, ledva som sa vedel udržať na mieste, keď sme tancovali nejakú nacvičenú choreografiu.
Kričal som spolu s Yuurim, obiehal som Yuta, tancoval s Ariokom, smial som sa s Takakim, proste so všetkými v skupine sme boli ako jedno zohrané a poriadne nadopované telo, ktoré by spravilo pre javisko všetko.
A tak pre mňa Too shy napokon nebol žiaden problém. Niežeby som sa bál, že nebudem schopný splniť požiadavky organizátorov. Naopak, vo fanservise som bol skoro neprekonateľný. Skôr som sa bál, že by som to prehnal, keď som sa ponoril do hudby, bol som prakticky nezastaviteľný. Ale keď som videl Yuuriho v Takakiho starostlivosti a Yuta, ktorý povalil na zem jedného z BiS, nebolo možné, aby som to prehnal. Že na mňa zostal už len on, som vedel hneď. Moje podvedomie to prijalo ako fakt, a ja som z nejakého dôvodu nebol vôbec prekvapený, keď som si to uvedomil.
Stál som len kúsok pred ním, nebol tu nikto iný, kým by som ho mohol nahradiť. Tokyo dom jačal spolu s publikom, ja som tancoval do jeho rytmu, hľadel som na Kikuchiho a spieval som svoje slová. Keď sa ku mne priblížil o krok, jeden som ustúpil, pri ďalšom som sa mu otočil chrbtom, ako velila choreografia, obaja sme sa mali zhupnúť bokom, chrbtami k sebe. Jeho ruky na mojich bokoch ma tak prekvapili, že som skoro pustil mikrofón. Vôbec som nečakal takú iniciatívu z jeho strany. Bolo to ako poriadny elektrický šok, čo ma udrel vo všetkých častiach tela. Pri všetkých troch zhupnutiach, ktoré sme spravili, som namiesto spievania chripel a keď som sa k nemu otočil, vedel som, že ďalšie zhupnutie by ma mohlo stáť nielen kariéru, ale aj život. S rukou na jeho hrudi som kĺzal po ňom na kolená, jeho srdce mi búšilo do dlane v rytme snáď rýchlejšom ako bol rytmus hudby.
"I love you, I need you, I want you..." zmyselne som volal do jeho očí, kľačal som na chladivej zemi, ktorá šialene dunela, chladil som sa na jej príjemnom povrchu a s rukou skoro na jeho rozkroku som do omdlievajúceho davu spieval: "I miss you kokoro!"

V šatniach sme bláznili my. Po tom, čo sme sa dvakrát vrátili na pódium, sme mali konečne koniec, no spievali sme ďalej, od šťastia sme kypeli, všetko bolo dokonalé.
Nikomu sa nechcelo rozmýšľať a tak sme len tancovali a vešali sa jeden na druhého. Smiali sme sa, keď Yuuri na každého z nás vyskakoval ako zajačik, vo svojom najnovšom kostýmčeku s uškami, div, že sme nekončili na zemi, keď nám začal do rúk strkať tie, ktoré kúpil pre nás. Yuto dostal bundu s oslími ušami a ja som ho ľútostivo potľapkával po hlave, keď mi Yuu-chan ukázal podobnú bundičku ako jeho, s mačacími uškami, ktorá sa pod krokom viazala na mašľu a vyznával mi nekonečnú lásku. Vtedy zakročil Takaki, v tigrom obleku, vzal ho do náručia a odtiahol ku stene, kde ho neprestajne držal, nechajúc ho, aby sa mu túlil do krku.
Nevedel by som si predstaviť HeySay bez týchto dvoch.
Napokon sme sa konečne utíšili, začali sme sa prezliekať, bolo už dosť neskoro v noci a hoci únava sa stále nedostavila, bolo lepšie zmiznúť, kým si fanúšikovia neuvedomia, že sme ešte neušli.
Vtedy som začul, ako sa Kikuchi priznáva, že sa nemôže vrátiť domov. Okamžite ma napadlo, že ho pozvem k sebe, ale Yuto sa zachoval hlúpo majetnícky, chcúc ho vziať do svojho domu, hoci jeho rodičia by to určite nedovolili. Snažil som sa mu to vyhovoriť, no nepočúval ma a tak sme pred chudáka Kikuchiho dorazili obaja ako víchor a celkom nezmyselne sme ho pozvali naraz. Obaja.
Aký trapas! Ako by sme sa oňho bili!
Vtedy našťastie zasiahol Yuuri a zachránil situáciu, keď proste všetkým prikázal, aby sa odobrali do jeho bytu, na pokračovanie párty. A ja som si uvedomil, že ma zalieva prekvapivo silná úľava, že sa Kikuchi napokon nemusel rozhodnúť.

V Yuuriho byte som nebol prvý raz, vlastne som tam okrem Takakiho býval najčastejšie a preto som si prvý všimol drobné zmeny, ktoré sa tam odohrali. Dialo sa to postupne, už to nebol byt z vecí, ktoré si doniesol Yuuri a ktoré priniesol zasa Takaki. Všetko sa menilo na zariadenie, ktoré vyberali spolu. Roztomilosť a praktickosť, pohodlné tmavé farby miešané s pestrými doplnkami.
Toto bol byt páru.
Musel som usmiať nad Yuu-chanovou nervozitou, keď stepoval vedľa mňa a čakal na moje zhodnotenie.
"Je to dokonalé!" priznal som pravdivo. Tí dvaja sa potom na seba usmiali tak dôverne, až som sa musel odsunúť do kúta, aby ma ich láska nezrazila na zem.
A vtedy som si uvedomil, že párty sa už začala, na nikoho sa nečakalo. V strede priestornej obývačky tancovali rozvášnení Boys in Shadow, ale aj Yuto a Arioka a Yabu a skrátka každý s výnimkou nás troch.
Chvíľku to bola len kopa ľudí, vzápätí zmes párov, no ja som vnímal len jeden. Zamračene som sledoval Kikuchiho s Yutom v nadšenom tanci, s trochou námahy doplňujúc svoje pohyby. Neboli takí zladení, lebo spolu ešte netancovali, nie toľko ako ja s nimi oboma, ale aj tak im to išlo veľmi dobre.
Mrazil som ich pohľadom, kým si ku mne neprišiel zadýchaný Arioka odpočinúť. Usmial sa na mňa, spomínajúc naše vynikajúce výkony na koncerte a ja som sa tváril, že ho plne vnímam, no po očku som stále sledoval tých dvoch, pripravený zakročiť, keď prejdú hranicu.
Sledoval jeden z mojich pohľadov, prekvapene sa uškrnúc.
"Ten Kikuchi je kus, že?" poznamenal celkom nahlas, práve keď boli tí dvaja tak blízko, aby nás mohli počuť.
Nahnevane som od neho odstúpil.
"To rozhodne nie je!" odvetil som urazene a odkráčal som preč jedným zo svojich najlepších Yamadovských spôsobov odchodu.

Mohla to byť hodina, možno dve, čo som sa prebudil z prerušovaného spánku a chvíľku mi trvalo uvedomiť si, že som v izbe, ktorú som vždy mal u Yuuriho. Bol som tam sám, hoci nás v byte bolo strašne veľa, no do tejto izby sa napratali všetky zavadzajúce veci z ostatných spální a tak som tu mohol zostať iba ja.
S myšlienkou na teplé mlieko som sa predieral horou nábytku, kým som sa konečne dobojoval k dverám. Namáhavo som otvoril, strhnúc z vešiaka na nich pyžamové nohavice, aby som nepobehoval nahý a spravil som pár krokov do chodby, keď ma zastavil tichý výkrik.
Spravil som ešte jeden krok, ocitnúc sa pred Yuuriho izbou a zistil som, že za sebou nezatvoril, vlastne, oni dvaja nezatvorili dvere. Chcel som sa rýchlo natiahnuť a ticho zabuchnúť, keď sa zrazu na posteli jedna malá postava zdvihla a môj dych sa zastavil rovnako, ako moje telo stuhlo.
Obrysy Yuu-chanovho štíhleho útleho tela sa vypínali oproti svetlám, prúdiacim z okna, pred ktorým nedávno postavili žiariaci bilboard. Rukami sa opieral o Takakiho nastavené dlane a pomaly sa pohyboval hore a dolu a znova a znova a popri tom vzlykal a šepkal dookola: "Yuya, Yuya!"
Hlavu mal zaklonenú, potriasal vlasmi pri každom vlnivom pohybe, nedokázal som sa od toho neuveriteľne erotického výjavu odtrhnúť. Niečo tak perfektne zapadajúce do seba som ešte nevidel.
Cítil som, že začínam lapať po dychu a pyžamo sa stalo nepríjemne obmedzujúce.
Pokúsil som sa pohnúť, zatvoriť tie dvere, keď na moje rameno dopadla niečia ruka a mne sa zatočila od hrôzy hlava...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama