We can try fly high - Boy in need

22. února 2009 v 20:00 | Noriko & Elfled
Názov: We can try fly high (11. kapitola)
Autori: Noriko a Elfled
Fandom: skupina Hey! Say! JUMP a Boys in Shadow /Johnny´s Jr.
Postavy:
Yamada Ryosuke/Kikuchi Fuma
Varovanie: slash, 15+
Zhrnutie: Ako sa všetko môže zmeniť, keď žijeme vo svojom vlastnom svete a niekto celkom neznámy nám doň spadne?
Poznámka: Tento príbeh je len fikciou a nemá nič spoločné so skutočnými osobami, ani ich vekom.



Boy in need

Yutov byt bol ohromný. Veľký a priestranný, vôbec som niečo také nečakal. Bolo mi hneď jasné, že nájom troch izieb, veľkej obývačky s presklenými dverami vedúcimi na niečo, čo bola skôr rozsiahla terasa s výhľadom na strechy nižších budov, než balkón, moderná kuchyňa, kúpeľňa, všetko toto, nestálo pol yena, a že za ten prepych musí Yuto cvakať dobre veľa. Nečudo, že potreboval spolunájomníkov.
Kento si do svojej izby dovliekol snáď všetko, čo vlastnil a oproti jeho prepchatým skriniam a všade sa povaľujúcim časopisom, dvdčkam, knihám, papierikom od cukríkov a zvyšným častiam oblečenia, ktoré sa nezmestilo do skríň, mi moja izba pripadala opustená a prázdna. Nemohol som ísť domov vziať si svoje veci, to bolo jasné, iba ak by som túžil byť deportovaný rovno na americkú strednú školu a internát. Zavolal som mame, samozrejme, inak by po mne hneď vyhlásila pátranie, ale otec sa možno ani nestaral o to, kde som. Možno bol preňho stratený syn oveľa lepšia alternatíva ako syn, zarábajúci si na seba niečím tak neinteligentným ako tanec. Chalani mi požičali svoje oblečenie, myslím, že Kento bol aj rád, že sa niektorých kúskov zbavil. Nevadilo mi to, mal celkom dobrý vkus a zazobaných rodičov, takže takmer nič z tých vecí nestihlo byť ani obnosené. Yuto mi so smiechom kúpil nové spodné prádlo a ponožky. A daroval mi svoje staré učebnice a školskú tašku. Môj dlh u neho sa zvyšoval dňom za dňom. Menil sa z abstraktných vecí, ako vina za zlomené srdce, na praktickejšiu formu peňazí. Vedel som, že Yuto sa o prachy vôbec nestará a aj keby som mu ich chcel niekedy vrátiť, zrejme ich nikdy nevezme späť. A čo sa toho zlomeného srdca týka... Začínal som pochybovať, či ho vôbec niekedy zlomené mal.
On a Kento si od začiatku rozumeli akoby boli bratia. Kento bol od Yuta mladší, boli teda ako starší a mladší brat. Alebo ako úplne niečo iné, neviem. Prvé dni presedeli celé večery v Yutovej izbe, hrali sa Need for Speed na Yutovom notebooku a smiali sa pritom ako postihnutí. Potom začali jeden pre druhého robiť raňajky, na mňa si nikdy ani jeden nespomenul. Začali spolu chodiť von, bohviekam a vracali sa neskoro v noci. Nikdy som nevidel dvoch ľudí, ktorí by sa za pár dní začali k sebe chovať akoby sa poznali už od narodenia. Niečomu takému sa zrejme hovorí spriaznenosť duší. Zdalo sa mi, že si žijú v nejakom inom svete a ja pre nich často ani neexistujem. Nenávidel som to. Lebo to, čo som teraz potreboval najmenej, bola samota.
Samota, v ktorej ticho kričalo tisícimi otázkami a výčitkami. V ktorej som mal stále pred sebou chalana, na ktorého som nikdy nemal ani pomyslieť a na ktorého som musel zabudnúť. Lebo Yamada nebol pre mňa, to mi bolo jasné od začiatku. Jeho rodičia ho určite nestvorili na to, aby skončil s takým nikto, akým som bol. Ten jeden bozk... No, keďže som ho od toho bozku nevidel a nepočul, mohol som si domyslieť, čo sa asi stalo. Bolo to nad slnko jasné. Tú noc musel napoly spať a byť omámený z toho, čo pred jeho očami predvádzali Chinen a Takaki. Keby za ním stál hocaký bezdomovec, nechal by sa pobozkať. Lebo on chcel ten bozk. Bolo mu úplne jedno, kto mu ho dá. Nechcel mňa... A všetko to, čo som si vymyslel, naše spoločné tancovanie, tých pár slov, čo sme spolu prehodili... to nemohlo znamenať vôbec nič. Celkovo, ja som strašný majster na vymýšľanie si neexistujúcich citov a vzťahov, vždy som bol. Mal by som byť vďačný za to, že ma vo chvíľkovom pobláznení pobozkal niekto tak pekný a to šťastie by mi malo stačiť na celý život. Vôbec, ale vôbec by som nemal mať tieto dodatočné pocity... to nutkanie skočiť z balkóna, lebo nie je v mojej blízkosti... už tak strašne dlho som ho nevidel...

Uvidel som ho prvýkrát až asi po týždni, na koncerte. Počul som, ako sa niekto z HSJ smeje a pýta sa ho, ako mu to ide s Kokim. Odpovedal veľmi nahlas a tak, aby ho počuli všetci. Ide im to perfektne. Jemu a... Poznal som Tanaka Kokiho, chalanov z Kat-tunu poznal predsa každý a všetci na nich hľadeli prinajmenšom ako na bohov. Získať takú slávu v tak mladom veku... Hoci nerád, musel som uznať, že aj Hey!Say!JUMP majú čo robiť, aby vôbec niekedy dokázali ísť rovnakou cestou. Kat-tun boli slávni. Kat-tun boli namakaní. A Kat-tun vytvorili Johnny's na to, aby boli sexi. Každý jeden z nich.
Dalo mi strašne veľa námahy neotočiť sa na mieste a neutiecť, keď som videl, ako Yamadu maskéri zbavujú rozlietaného účesu a donucujú jeho vlasy k poslušnosti. Počul som šepkať si Yuta s Kentom, že keď budú mať dosť peňazí, tiež si kúpia takú motorku, na akej ho doviezol Koki. A to mi stačilo. Zvyšok času pred vystúpením som strávil na záchode, snažiac sa sám seba presvedčiť, že je mi to jedno. Tak nech s ním chodí. Nech s ním niečo má. Nech tie jeho podmanivé pery bozkáva niekto... niekto iný...
Vyjsť na pódium ma donútila jedine predstava, že moja tanečná kariéra je teraz to jediné, čo mám a čo nesmiem stratiť. Ak nezatancujem, mohli by ma vyhodiť. A ocitnúť sa na ulici bez domova a ešte aj bez sna, kvôli ktorému som ten domov opustil, bez niekoho, kto by stál pri mne? To som si rovno mohol ísť vykopať vlastný hrob.
Preto som tancoval. Snažil som sa, ako som len mohol. Je pravda, že tie kroky sme si prechádzali s Yutom a Kentom do nemoty, bývať s tanečníkmi malo aj svoje výhody, a tak som vôbec nemusel premýšľať nad tým, aby som sa nepomýlil. Jediné, o čo som sa snažil, bolo vkladať do toho čo najviac citov, výrazu, nech všetci vidia, čo chcem tancom vyjadriť a nech to vidí a cíti hlavne on... A neviem... chvíľami sa mi zdalo, že to cíti. Akoby medzi nami niečo bolo, niečo, čo mi umožňovalo bez jediného jeho pohľadu vycítiť, že sa na mňa napriek tomu pozerá, alebo skôr... že ma vníma.
Koncert bol úžasný a fanúšičky vynášali zo sály po tuctoch, ale ja som tú úžasnú vzrušenú atmosféru vnímal zrazu len tak nejak okrajovo. Jediné, na čo som sa sústredil, bol on, jeho pohyby, jeho prítomnosť, zvláštne záchvevy energie, ktoré medzi nami prúdili bez toho, aby sme sa k sebe priblížili. Ja viem, namýšľať som si vedel dobre. Nikdy mi však moje výmysly neubližovali tak, ako teraz.

Lebo po koncerte na Yamadu niekto čakal. Schádzal som z pódia, keď som videl, ako sa žiariaci chlapec v modro-bielom frajerskom kostýme vrhol na vysokého rapera, vyvolávajúc dojem čerstvo zaľúbenej dvojice.
"Pohni sa, Fuma," drgol do mňa Takahata, keď som ostal stáť uprostred schodíkov. Zišiel som z nich ako námesačný. Nepozeral som sa tým smerom, ale kútikom oka som aj tak registroval, čo sa deje. Koki Yamadu objal a nenápadne ho ťahal smerom ďalej do zákulisia, kde nikto nebol, kde sa len odkladali nepotrebné kulisy, do miest, na ktoré nikto nevidel. Srdce mi zvierala úzkosť, ktorú som nechcel cítiť a napriek tomu vo mne narastala čoraz viac a viac. Tak nech idú - hovoril som si. Nech tam robia čokoľvek, nech sa tam objímajú, muchlujú, nech aj... nech mu to tam aj Koki spraví, mne je to jedno, úplne jedno. Yamada ma ignoruje. Ten bozk nič neznamenal. Medzi nami nikdy nič nebolo. Nie je. A...
A napriek všetkému, čo mi prikazoval môj rozum, nejaký sebadeštruktívny inštinkt ma donútil opatrne sa kradnúť za nimi. Ukryl som sa za naskladané krabice a pozoroval, ako Koki Yamadu začal bozkávať. Mimovoľne som zatínal päste a zuby, až mi stŕpla sánka. Bolo to, akoby mi ho kradol. Bral si niečo, čo mi nikdy nepatrilo, ale aj tak mi to bral. Oberal ma o tú možnosť, o všetky tie možnosti - takto ho bozkávať, takto sa ho dotýkať, chytať ho, cítiť ho. V ústach som zrazu mal horkú chuť sĺz, ktoré som rýchlo prehĺtal, nedovoľujúc im vytrysknúť na povrch. Bolelo to, ten pohľad na nich, bolelo to tak strašne, ako dokáže len žiarlivosť...
A potom sa ozval hlasnejší zvuk, zvuk trhanej látky. Šokovane som sa nadýchol a povolil päste. Ten zvuk... Pred očami sa mi všetko rozmazalo a ja som vyplašene cúvol o krok späť. Roztrhaný kostým. Presne ako vtedy ten môj...
Myslel som, že si to už nepamätám. Bolo to tak dávno... ale nezabudol som ani na jeden okamih. Vtedy som si tiež niečo nahovoril. Bol som mladý a naivný a on môj vzor, bývalý tanečník, teraz učiteľ, mal všetko, čo taký chlapec môže obdivovať - krásnu tvár, telo, sladké reči... Že mu vôbec nejde o lásku, mi došlo po mojom prvom vystúpení. Ležal som v zákulisí medzi nejakými papiermi. Nechápal som, čo odo mňa chce, no bol som tak zaľúbený, pobláznený, že som mu dal všetko. Veril som, že to je to správne. Ale keď sa odo mňa dvihol, povedal, že som dobrý chlapec a že mi kúpi nový kostým, keď ma tam nechal samého a roztraseného z niečoho, čo malo s ohľaduplným milovaním spoločné veľmi málo, pochopil som, ako strašne som sa pomýlil...
"Prestaň!" kričal Yamada a v jeho hlase bolo presne to isté, čo v mojich spomienkach. Pomýlil sa.
"Dosť, dosť!"
Toto nechcel. To, že sa sem nechal zatiahnuť, malo mať celkom iný význam. Koki sa nemal dotýkať jeho tela, nemal sa ho dotýkať vôbec. Moc dlho som nerozmýšľal. Mne vtedy nemal kto povedať, že som spravil chybu, nikto ma nestihol zachrániť. Yamada je malý rozmaznaný bastard, ktorý si možno moju pomoc nezaslúži. Ale ja ho v tom nechať nemôžem...

"Nemáš náhodou pocit, že on si to neželá?" povedal som chladne a vystúpil z tieňa. Kokiho ruky sa zasekli v úpornom boji s prackou Yamadovho opasku a Yamada v márnom pokuse kopnúť ho medzi nohy. Obaja na mňa vytreštili oči, no Koki sa takmer súčasne spamätal. Nemal sa vlastne z čoho. Jeho arogancia, bezohľadnosť a rozvášnenie sa len presunuli z jednej časti jeho tela do druhej. Dalo by sa povedať, že z rozkroku do hlavy. Hodil Yamadu dozadu tak silno, až padol a zhodil so sebou horu krabíc, naskladaných jedna na druhej vo vysokých stĺpcoch. Na chvíľu sa pod nimi stratil, no ja som nemal čas všímať si, či sa mu niečo nestalo. Koki bol hneď pri mne, pozrel na mňa zhora spôsobom, akým sa pozriete na švába tesne predtým, ako ho zašliapnete a výhražne sa ma spýtal:
"Čo si to povedal??"
"Že... že som mal pocit, že Yamada-kun... to nechce," začal som zmätkovať. V jeho pohľade som čítal jasný ortieľ smrti. Tento chalan nebol navoňaný speváčik, nie, viac sa podobal na výrastka z ulice, s ktorým sa nikto nemaznal a preto sa ani on s nikým maznať nemieni. Už vôbec nie so mnou.
"Vypadni," sykol na mňa, dávajúc mi poslednú možnosť na únik. Jeho čierne oči ma zrážali na zem autoritou, akej sa nedá naučiť, ktorú má proste človek v sebe. Jej účinok ma skoro donútil otočiť sa a naozaj odísť, zachrániť aspoň seba. Ale v tej chvíli, ako som uznal toto rozhodnutie za naozaj jediné možné, vyhrabal sa Yamada spod tých krabíc a naše pohľady sa náhodou stretli.
Nikdy nikto nevidel na tvári Yamadu Ryosukeho, toho vždy dokonale upraveného, coolovo sa správajúceho a neomylného Yamadu, tak bezmocný výraz, ako teraz ja. Zrazený na zemi, odkiaľ sa určite nepostaví, ak odídem. Jeho šaty budú roztrhané ešte viac, odkryjú viac ako ten kúsok brucha, ktorý teraz vidím. Nebude iba strapatý, nebude len udretý, bude zničený, už sa nikdy viac nedvihne...
"Neodídem bez neho," povedal som tak rázne, až som sa sám zľakol svojho hlasu. Koki sa chrapľavo zasmial a zrazu ma chytil za golier.
"Tak neodíde ani jeden z vás," vyhlásil ticho a skoro pobavene. Áno, videl som, ako sa v jeho očiach mihlo niečo nebezpečné, veľmi zvrhlá myšlienka, ktorej uskutočnenie preňho nebude až taký problém. Tlak jeho zovretej päste, držiacej ma za kostým, sa zosilnil a on mnou zrazu hodil dozadu, šmaril ma smerom k Yamadovi. Zletel som na zem a ešte kúsok som sa po nej šúchal. Koki ma nenechal spamätať sa, hneď bol pri mne, znova ma dvihol a vrazil mi päsťou do tváre. Padol som na kolená, pred očami sa mi všetko rozhojdalo. Cítil som, ako mi z nosa tečie krv a Yamada niečo kričí. Koki sa po mne znova natiahol, ale jeho úder nedopadol, namiesto toho žuchol o zem niekto iný. Zhrozene som dvihol hlavu a pozrel na Yamadu, ktorý sa zviechal z podlahy. Koki stál nad nami ako nejaký boh smrti, ani jeden sme sa mu nedokázali brániť. Napriahol sa k ďalšiemu úderu, netuším, na koho bol mierený. Zrazu sa len ozvalo tiché šťuknutie, ako keď niekto spraví fotku. Koki sa bleskovo otočil a pozrel za seba. Pozrel som rovnakým smerom.
Na jednej z krabíc stál Chinen Yuuri, vlasy vypnuté do fontánky, na tvári vážny výraz, aký som uňho ešte nevidel a práve preto mi úplne nahnal strach. Chinen a neusmievať sa? Chinen v bojovej nálade? Och, je vôbec niečo také možné?
"Bolo na čase," ozval sa hlasom, z ktorého mi skoro naskočila husia koža. "Už tu mám pekný set fotiek, som zvedavý, čo na ne povedia médiá. Uvažujem, že im navrhnem aj titulky, keď im ich budem predávať. Niečo ako: Podnapitý Koki Tanaka zmlátil Yamadu Ryosukeho a jeho tanečníka. Alebo: Tanaka vypočúvaný na polícii, rozpad Kat-tun? Tanaka vyhodený z Johnny's? Čo sa ti viac páči?"
Koki niečo zreval a vrhol sa smerom k Chinenovi. Ten vrtko zoskočil z krabice a so smiechom sa pustil upaľovať preč. Koki sa rozbehol za ním. Postavil som sa tiež. Musím bežať za nimi, veď Koki toho malého chytí a potom ho roztrhá na tisíc malých Chineníkov! Ako by som sa mohol niekedy ešte pozrieť do očí Takakimu, ak by sa jeho miláčikovi skrivil čo len vlas na hlave?
Ale ruka, ktorá zrazu vkĺzla do mojej dlane, ma donútila posadiť sa späť na zem. Pozrel som na Yamadu, on pozrel na mňa.
"Čo ak ho chytí...?" hlesol som.
V jeho pohľade bolo niečo zvláštne. Zastreté. Jeho ruka bola stále v mojej, nechcel ju vytiahnuť. Pomaly som sklopil zrak a pozrel som na ne, opatrne som pohladil prsty, spočívajúce v mojej dlani. Boli teplé, trochu sa chveli.
"Nechytí," šepol tónom, ktorým presviedčate kamaráta, aby šiel s vami poza školu. A potom spravil niečo zvláštne a niečo úplne neočakávané. Naklonil sa ku mne a rýchlo vtisol bozk na moje líce. Ucítil som hebký dotyk pier a hneď sa odtiahol, rozpačito klopiac zrak, pokúšajúc sa vytiahnuť si ruku z mojej. Skoro som ho pustil, zmätený z jeho zmätku, snažiac sa v rýchlosti jednej sekundy pochopiť, čo to urobil a ešte aj prísť na to, ako mám zareagovať. Keďže to bol prikrátky čas na to, aby som niečo vymyslel, tak som ho len úplne neoriginálne napodobnil, naklonil som sa a vtisol bozk na jeho mierne sčervenené horúce líce. Cítil som, ako stuhol a dostal som sa do rozpakov, aké ma snáď ešte nikdy v živote nepostihli. Toto bolo divné, celé toto bolo divné, nemal som... Ale stále som bol k nemu naklonený a len pomaly som sa ošúchaval perami o jeho líce, smerom... Že smerujem k jeho ústam som pochopil, až keď mi pomohol, trošku pootočil tvár a vtisol svoje ústa rovno pod moje. Teraz som už aj ja bol ako kameň, neschopný pohnúť sa, lebo by som vybuchol. Silno som zažmúril oči, vnímajúc každou čiastočkou svojho bytia jeho blízkosť. To, ako jemne začal tlačiť na moje pery, ako ich pomaly roztvoril, dostal sa pomedzi ne... Skoro som odpadol tým pocitom, vedomie, že sa s ním bozkávam, znova sa s ním bozkávam, mnou zrazu preletelo s efektom vybuchujúcej petardy a ja som sa prestal kontrolovať. Jeho bozk zastavil čas a zmenil ho v tekutú rozkoš. Moja odozva ju rozprúdila. Neviem ako, zrazu sme sa len bozkávali ako zmyslov zbavení, objal ma, ja som objal jeho, hladil som ho po chrbte, on robil to isté. Keď som skĺzol rukami nižšie, on ich vydvihol a začal mi hladkať vlasy, ulízavajúc mi ich na hlave, dotýkal sa mojej tváre a mňa chytila šialená túžba vyhrnúť mu košeľu, dostať sa na nahú pokožku pod ňou, skúsiť jej mäkkosť a pevnosť. Neviem, či to bol dobrý nápad, alebo zlý, ale len čo som nadvihol okraje látky a prstom jemne obišiel okraje opaska po jeho tele, skoro mi zahryzol do pier a vrhol sa na mňa tak prudko, až ma zhodil dozadu.
Takto sme sa už raz ocitli - napadlo ma nezmyselne, keď som ležal a šokovane hľadel naňho. Len sme boli naopak, ja som ležal na ňom, nie on na mne. Ale pocit je to rovnaký, úplne rovnaký. Umieram. Umriem, ak sa rýchlo niečo nestane, ak sa on rozhodne, že ho to nešokovalo natoľko, že by chcel utiecť... Ak sa ku mne skloní s tou vášňou, ktorá blčí v jeho očiach. Ak ma ešte len raz pobozká...
Yamada sa však tentoraz zľakol oveľa viac, ako pri našom prvom takomto kontakte, ako vtedy na vystúpení. Ešte stále prudko vydychoval, keď sa odo mňa dvihol a roztržitým, roztraseným pohybom, si prihladil vlasy, jeho ruka automaticky prešla po oblečení v márnom pokuse upraviť ho do stavu, z ktorého by nikto nič nemohol vyčítať. Zdalo sa mi, že chce niečo povedať, že sa možno predsa len neotočí, ale pohľad na mňa, pomaly sa zviechajúceho zo zeme, bol asi príliš desivý. Zvrtol sa, kým som ho stihol zastaviť, kým ma vôbec len napadlo, že ho chcem zastaviť. Zmizol smerom k šatniam a ja som sa zúfalo rozčapil opäť na zem.
Nemyslel som na nič. Nechcel som začať myslieť. Všetko vo mne tancovalo šialené tančeky lásky a ja som sa nechcel upokojiť. Vedel som, že to nepotrvá dlho, kým začnem rozmýšľať a zistím, ako to bolo v skutočnosti z jeho strany myslené. Ale dovtedy si chcem užívať tento nádherný prchavý pocit a veriť, že šťastie z neho ma nikdy neopustí...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Alienne Alienne | E-mail | 22. února 2009 v 21:36 | Reagovat

Viac... chcem viac...

2 Lucy Lucy | Web | 26. února 2009 v 16:53 | Reagovat

aaaa kdy bude dalšíííí??? xD xD

3 Zuzana Zuzana | E-mail | 28. února 2013 v 21:07 | Reagovat

Som strašne rada, že Fuma Yamadu zachránil, no aj keď vlastne hlavne za pomoci Yuuriho. To je jedno, hlavne, že je zachránený. A potom znovu tak nádherná scénka, že celkom spoľahlivo berie dych. Trochu je to škoda, že nepokračovali ale nevadí, ono je to takto nevinnejšie a vzrušujúcejšie. Je to nádhera.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama