Vianočné yaoi - What have you done 2. časť

4. ledna 2008 v 12:12 | written by Noriko, picture by Alia |  yaoi poviedky
What have you done - 2.časť
(1.časť nájdete tu)


Zaviedol ma do svojho domova. Vyl som v duchu šialenou radosťou, keď som zisťoval, čo sa mi darí a ako ľahko sa mi to darí. Vošiel som do inej miestnôstky, rovnako útulnej, bielej a čistej, aj keď toto nebola trieda, ale očividne spálňa. Hm, spálňa, krásne pomenovanie toho, čo sa tam robievalo a čo sa malo odohrať práve tu...

Znalecky som si obzrel terén a zachcelo sa mi hneď sa zvaliť do malej drevenej postele, asketicky prikrytej len plachtou, no určite mäkkej a jemne vŕzgajúcej do rytmu. Podpáliť pohľadom obrázok parchanta, ale nechať na pokoji nevtieravo voňajúce kytičky sušených bylieniek, visiacich z dreveného stropu. Otočil som sa okolo svojej osi a neposkočil len vďaka tomu, že už znova na mňa upieral ten prenikavý pohľad.

"Sadni si, donesiem čaj," povedal a vytratil sa kamsi dozadu.

Spravil som si pohodlie na jeho stole, na zem padlo zopár starých kníh. Zavrtel som sa a začal premýšľať, ako to spravím. Ako prvý raz vo svojom živote zvediem anjela. Tomu verte, že si dám záležať, urobím to tak ako nikdy doteraz, vložím sa do toho celý. Ten chlapec na mňa nikdy nezabudne, hehe, zadok ho bude bolieť ešte aspoň týždeň a jeho svätá dušička sa nezahojí už nikdy. Zvrhnem ho z toho jeho obláčku rovno do blata, v ktorom sa topíme my ostatní. Nebude sa viac povyšovať svojim lietaním. Bude ho to bolieť. Bude trpieť...

Vyčaril som veľké nevinné oči, keď mi do rúk vtisol šálku s pariacou sa pekne voňajúcou vodou a priložil som si ju k perám. Toto mi šlo vždy, tváriť sa ako zosobnenie svätosti a v duchu kuť plány, ktoré jej boli na míle vzdialené. Ponad okraj šálky som upieral svoje zelenkavé oči stále na neho a na úrovni nepočutia som začal sám pre seba vrčať: rozkúšem, rozdriapem, znásilním, hlboko, tvrdo, neľútostne...

Usmial sa, očividne mi myšlienky nedokázal čítať a začal niečo rozprávať. Reči o dobre mi nedávali zmysel a tak som nepočúval a radšej si ho znova obzeral. Mal krásne ústa, bledé, potiahnuté pavučinovou hebkosťou. V kútikoch sa mu robili drobné jamôčky, rovnako ako v lícach, ktorých biela farba pomaličky naberala niečo z ružovosti. Kým som si uvedomil, že to nerobím schválne, že sa naňho naozaj dívam s obdivom, pomaly prestal rozprávať a sklopil oči. Chvejivé bledé mihalnice sa na zlomok sekundy spojili s kratučkými riasami pod očami a znova dvihli, ale teraz sa už jeho pohľad upieral inam, nie na mňa. Niečo zašepkal, znova som mu nerozumel a možno to ani neboli slová. Len nejaká prosba, tajná modlitba, len cinknutie v tichu, ktoré nás zrazu obklopovalo. A pohlcovalo ako nikdy predtým, vydávalo svoje vlastné zvuky. Vlastne hučalo, zvonilo mi v ušiach, nabádalo k urýchleniu toho, na čo som sa chystal. Môj zmyselný úsmev sa však nedostal ani po dvihnutie kútikov úst, keď na mňa znova pozrel a zamrazil ma na mieste.

Čo chceš? - spýtali sa veľké oči unavene. Nemám náladu na nejaké spory, boje, ktoré medzi nami prevládajú už od zrodu sveta. Nepozval som ťa sem preto, aby som ťa tu zabil a nechcem, aby si ty zabíjal mňa. Buďme len priatelia...

Jeho naivita ma trochu nakopla, zavrtel som hlavou a spamätal sa. Možno to spôsobil ten čaj, že som na chvíľu zabudol na svoj vyzývavý postoj, ale teraz som sa znova narovnal a zoskočil zo stola. Podišiel som k nemu, zastal tesne pred ním.

"Si tu osamelý," zašepkal som, dvíhajúc ruku k jeho tvári. Neviem, prečo sa mi trochu chvela, keď som prstom obišiel kontúry jeho brady a špičkou vkĺzol do jamky na líci. Trhol sebou a odvrátil sa, začul som jeho tiché nie.

"Si, veď to viem," odporoval som mu, naoko nežne, nenápadne vtieravo. "Pozorujem ťa už dlho."

"Viem, vídal som ťa."

Trochu ma zase dostalo, že ma prekukol, ale pokúsil som sa to nedať najavo. "Naozaj? A čo si si o mne myslel?"

"Nič. Že si zvláštny."

"Zvláštny? Naozaj?"

Pomaly som sa k nemu znova približoval, dravé mačacie pohyby mi vždy šli. Stále mi uhýbal pohľadom, niečo skrýval, nechcel dať najavo. Ale ja som bol neúprosný lovec, ak som sa raz na niečo dal, musel som dostať svoje. A tak som si vzdychol a rozhodol sa, že pre získanie takého chutného kúsku musím aj niečo obetovať.

"Hej," šepol som a primäl ho, aby aspoň kútikom oka na mňa pozrel. Pomaly som si siahol k pleciam, chytil svoj mäkký svetrík a pretiahol som si ho cez hlavu. Nehlučne dopadol na zem a moje prsty stiahli ramienko voľného tielka, opatrne ale výrazne ho posúvajúc po ruke nižšie a nižšie.

"Však som sa ti aj trošku páčil?" vrnel som tíško, ukazujúc mu zopár miest, ktoré neklamne hovorili o tom, kým som. "Chcel si toto vidieť, chcel si vidieť ako vyzerám..."

"Viem veľmi dobre, ako vyzerajú diabli," hlesol, ale jeho pohľad sledoval moje prsty, dotýkajúce sa odhalenej hrude, miest, ktoré porastala tmavá srstička, ako nákaza sa šíriaca celým mojim telom. Trochu som sa hanbil za to, že som nebol zarastený celý, ale čo už, bol som predsa ešte len dosť mladý. Takí tisícroční čerti, tí už majú celé telo krásne zahalené v hladkom lesklom kožúšku, na dotyk príjemnom ako mačacia srsť. Ale aj tých pár miest na mne stále za to, dal by som čokoľvek za to, že by sa ich chcel dotknúť. Že sa ich chcel dotknúť už dávnejšie...

"Chcel som ťa len spoznať, nie..." začal a skončil, zrejme nedokážuc popísať to, čo som to tu pred ním stváral. Ja som sa však tak neokúňal a pohotovo som to zaňho dokončil:

"Nie ma... dostať?"

Zatváril sa pohoršene, ale akosi sa nemal k tomu, aby sa odtiahol, keď som sa postavil pred neho a položil mu ruky na hruď. Dvihol som hlavu a zadíval som sa mu do očí, zbadal v nich niečo trasúce sa, niečo čo som však nedokázal identifikovať, lebo pocity na kladnej strane stupnice mi boli vždy veľkou záhadou. Napriek tomu som to vyhodnotil ako pozitívum pre seba a zahájil som časť B svojho plánu.

Natiahol som sa a vtisol pery na jeho.

Bol studený ako sneh, ako mŕtve hviezdy za polárnej noci. Tvrdý ako ľad. Nepoddajný. Ale nie odmietavý. Moje lakte zrazu zovreli silné ruky a on ma skoro vydvihol vyššie, viac k sebe, aby sa tak nemusel skláňať. Jeho pevné pery vzali medzi seba moje, jemne potiahli, pomaznali, pustili. Odtiahol tvár od mojej, nebránil som sa, nepokúšal sa o nový útok. Stál som ako skamenený a hľadel hore naňho, ďakujúc, že ma drží, lebo by som asi padol. Hlava sa mi divne točila, akoby ma niekto zmlátil, nedostávalo sa mi dychu. Chcel som ho pobozkať. Nie aby on pobozkal mňa!

Naše pohľady sa vryli do seba, dýchal som plytko, náhle som začal niečo chápať. Je ohromne ľahké zviesť človeka, znásilniť človeka. Prečo som si myslel, že to bude také isté aj s anjelom? Zrovna s týmto, ktorý síce je naivný, ktorý síce nepozná sebeckosť, ale ktorý je silný a jeho sila prevyšuje moju.

Napadlo ma, že by som sa mal brániť, keď po pár mojich vydesených a jeho nechápavých pohľadoch znova sklonil hlavu a naše pery sa znova stretli. Ale nedokázal som spraviť nič iné, než ich nenápadne pootvoriť, nechať ho aby si všimol voľnú cestu vedúcu do mojich horúcich úst, nechať ho aby ma zahltil niečím, čo sa nepodobalo na nič z toho, čo som doteraz zažil. Jeho mráz sa roztápal v mojom teple na sliny, boli úplne všade, stekali mi po brade. Privieral som oči a otváral ústa ešte viac, nechávajúc jeho jazyk vnikať do horúčavy. Sám som vkĺzaval do jeho studených úst, v duchu stonal bolesťou, lebo áno, bolelo to, keď sa ľad stretával s ohňom, bolelo a zároveň ohromne vzrušovalo. Začal som sa sám stavať na špičky, aby som dočiahol hlbšie, aby som mohol byť ráznejší, spôsobovať viac tej bolesti jemu a hlavne sám sebe. Moje prsty sa vplietli do chladivej splete jeho vlasov, bozkával som ho čoraz prudšie, nenásytnejšie, bezohľadnejšie. Keď som toto kedykoľvek spravil s človekom, poddal sa. Najčastejšie padol na posteľ pod mojou váhou. Muž, ktorý ma teraz držal v rukách, mnou prudko otočil a ja som už len cítil, ako strácam rovnováhu, ako ma zachytáva pred pádom a kladie na lôžko, ktoré je presne tak mäkké a tak ticho vŕzga, ako som si myslel.

Neľahol si ku mne, znova sa postavil a odišiel zhasnúť svetlo. Bytosť, ktorá sa ku mne vracala, žiarila viac ako tam v triede za kostolom a úplne inak ako som si myslel, že anjeli žiaria. Jeho svetlo nezaplavovalo miestnosť, vlastne neosvetlovalo vôbec nič. Akoby končilo jeden centimeter od jeho tela, akoby svietil len sám pre seba, viac vovnútri ako navonok. Sadol si ku mne a naklonil sa, veľké biele krídla mi zakryli výhľad na hocičo okrem neho. Musím povedať, že som bol ohromený. Zabudol som na to, prečo tu vlastne som, že mojim pôvodným zámerom bolo zničiť čaro Vianoc hnusným skutkom, vedel som už len jedno. Že ho chcem. A on zo záhadnej príčiny chce mňa.

Pohladil som ho po tvári a usmial som sa. "Si krásny..."

Nekonečne nádherný. A ja túžim len po tom, aby som ťa mohol vyzliecť a konečne ťa stiahol pod seba, aby som ťa spálil svojim ohňom na prach, aby si vzlykal do mojich úst tie svoje bezvýznamné modlitby, keď sa budem smiať...

"Ty tiež," odvetil a jemne mi zhrnul z čela pár prameňov tmavočervených vlasov. "Už dlho ťa obdivujem."

Mohol som povedať to isté, ale môj egoizmus mi povolil len blažený úškrn. Nevedel som, do čoho sme sa to my dvaja namočili, keď som ho ja chodil tajne sledovať, keď sa on nechal špehovať. Z mojej strany to bola čistá pasia, vyžívanie sa v kráse a plánovanie jej zničenia. Čo to bolo z jeho strany som sa neodvažoval hádať, tak ďaleko moje poznatky anjelských citov nesiahali.

Isté bolo, že naše vzájomné sympatie sa kdesi stretli. Rovno tu, v hlbokom bozku, ktorý ma pošimral v brušku, v ďalšom, ktorý si to zamieril ešte nižšie. Nevedel som, ako božsky dokážu anjeli bozkávať, asi ich tým obdaroval ten ich leader. Môj anjel bozkával hlboko a neúprosne, v zvláštnej kombinácii nežnosti a bezohľadnosti sa so mnou hral ako s malým kocúrom. Nechal som sa, páčilo sa mi to, pristupoval som na všetko, čo chcel, dokonca som začal roztopašne vrnieť. Vzdychal som mu do úst odpovede na jeho ruky, ktoré zo mňa stiahli už napoly vyzlečené tielko a s ľakajúcou rýchlosťou sa dotkli môjho opasku.

"Hej, a čo ty?" upozornil som ho so smiechom a keď na mňa len pozrel a nič neodvetil, ukázal som mu to názorne. Vyzliekol som mu tú asketickú bielu košeľu a zasekol sa s otvorenou pusou. Pod mojimi rukami sa skvelo biele, hladké telo, nádherné ako socha vytesaná do mramoru. Obdivne som prstami prechádzal jeho svaly, nechápuc že som doteraz o takej kráse nepočul. Mal už vôbec nejaký diabol niečo s anjelom? A čo ak... čo ak nie? Je to vôbec dovolené?

Na ďalšie úvahy nebol čas. Tak nejak napoly úmyselne a napoly nevedomky som prstami prešiel jeho bradavky a v okamihu som sa ocitol zase v posteli, ale vôbec nie v tej polohe, ktorú som plánoval. Muž nado mnou mal fakt poriadnu silu, skúsil som sa zazmietať a bol som uzemnený tak rázne, až som sa znova zľakol. Ale ani na strach nebol priestor, hneď za tým ho prevalila vlna rozkoše a ja som nahlas zaskuvíňal, keď sa jeho plavá hlava stratila na mojej hrudi. Nebolo normálne, čo mi robil. A prečo mi to vlastne robil? Zaryl som mu nechty do ramien, pokúsil sa ho od seba odtrhnúť, ale nešlo to. Moje vlastné telo sa nepokúšalo dosť rázne, vlastne sa nepokúšalo skoro vôbec. Bol som prevalcovaný na plnej čiare, myšlienky sa vyparili, dokázal som len zírať na strop, stonať, nechápať prečo sa tie zväzočky byliniek pohupujú, znova vzdychať a uvedomovať si, že jeho pery a jeho ruky zachádzajú čoraz nižšie. Moje nohavice skončili niekde v tme, jeho skĺzli z úzkych bokov tak hladko, až som ticho zhíkol a vyvalil oči na novú nádheru. Tak ale toto už vážne bolo príliš. To sa muselo snívať aj mne. A asi to bola nočná mora, lebo ja by som v tom sne bol úplne niekde inde. Rozhodne by som neležal na chrbte, nekúsal si do pier a nezarýval nechty do perín.

Zase niečo šepkal a ja som mu zase nerozumel, asi to bola naozaj iná reč. Jeho slová zneli upokojujúco a asi som ten tón potreboval, lebo som sa celý triasol, zdesením nad tým, čo chce spraviť a hlavne sám nad sebou, že mu v tom nebránim. Usmieval sa s tými rozkošnými jamkami v lícach a hladkal ma, šepkal a jemne roztváral jazykom moje stisnuté pery, pomaly sa dostával znova medzi ne, znova do mňa. Viem, že teraz som sa mal naozaj začať naozaj brániť, dožadovať sa toho, čo som chcel spraviť ja. Vôbec neviem prečo som namiesto toho privrel oči, vydýchol si a keď ma začal jemne, nenásilne bozkávať, povolil som stisnuté stehná.

Jeho dlaň vkĺzla medzi ne, ešte stále trochu studená, avšak teraz tak príjemne, vlhko. Uľahčene som sa mu zasmial do úst, keď som si uvedomil, že má na prstoch niečo klzké a už som vôbec neuvažoval nad tým, že by som mu to nemal dovoliť. Že by som to nechcel. Lebo... lebo ja som to chcel. Nikdy doteraz, ale zrazu som po tom zatúžil tak intenzívne, že som ho ešte začínal popchýnať. Ale on ako naprotiveň, šiel na to pomaly, zľahka. Jeho prsty dlho krúžili okolo môjho zadočku a aj potom vnikali dovnútra tak opatrne a nežne, ako som to ja nikdy nedokázal. Aj keď som tušil, že tak celkom bez bolesti to ani pri tej pomalosti nebude.

Keď sa nado mnou nahol on, znova som zaťal pery, ale nezavrel som oči. Chcel som sa ponárať do svojich pocitov, tak ako vždy keď k tomuto došlo, ale teraz to nejak nefungovalo. Musel som sa dívať naňho a musel som sa s ním o tie pocity deliť, lebo on sa so mnou delil o svoje. A tak som vedel, akú rozkoš mu spôsobilo, keď do mňa rýchlo zašiel a on vedel, ako to prudko zabolelo. Zľakol sa mojich vytrysknutých sĺz a ja som sa zasmial jeho prehnanej starostlivosti. Pokúsil sa ma nežne pobozkať, vrhol som sa naňho s dravou vášňou a donútil ho zabudnúť na súcit. Nechcel som jeho súcit, chcel som, aby to robil. Rýchlo a poriadne, aby ma zabíjal, bodal bolesťou, aby som mohol kričať. Vyhovel mi, neviem prečo, a ja som kričal, ale to, čo mi zahmlievalo zrak nebola bolesť. Neviem vôbec, čo to bolo, nepodobalo sa to na žiadnu rozkoš, ktorú som dovtedy zažil. Toto bolo mučenie, ale mučenie slasťou, stupňovanie ľadovej horúčavy, ktorá sa neprelievala telom ako obvykle, proste tam bola, zväčšovala sa a zväčšovala a ja som prestával vidieť, prestával sa počuť, dokázal som už len cítiť, vnímať vôňu anjela, ostré výpady anjela, šepot anjela. Strácal som vedomie, padal a zachytával sa, ale pod rukami sa mi šmýkalo niečím klzkým a horúcim, všade bola krv a tá vôňa, moje vzlykavé výdychy, jeho stony a tma a... krv...

***

"Čo si to urobil?"

Malátne som dvihol ruku a pricapil som si ju na čelo. Vôbec sa mi nechcelo otvoriť oči, ale dačo ma nútilo. Uvedomil som si, že ležím v niečom mokrom, studenom, niečom, čo sa mi lepí na telo.

Posadil som sa a až potom otvoril viečka. Rozhliadol som sa tmou práve začínajúceho Štedrého večera a môj zrak sa zastavil na postave, schúlenej na druhom konci postele. Všetko, čo sa stalo, všetko čo sa začalo, sa v tom okamihu skončilo.

Trasúca sa biela bytosť si objímala holé kolená, skláňala na nich hlavu, mokré stmavnuté vlasy jej padali až na posteľ.

"Čo si to spravil?" šepkal môj anjel, ten ktorý sa so mnou pred chvíľou miloval, ktorý ma donútil spraviť tú úžasnú vec.

Zhrozene som sklopil zrak a prezrel si posteľ okolo mňa. Tá krv... bola naozaj všade. A nebol to výplod mojej búrlivej fantázie, ktorá v takej extáze dokáže splodiť hocičo. Posteľ ňou bola úplne premáčaná, akoby sa jej tu vyliali celé litre. Bola po celom mojom tele a bola po celom jeho tele. Ale nebola tým jediným, pre čo som vydesene vydýchol. Perie, kedysi biele, žiarivé a poskladané do honosných krídel, sa teraz povalovalo v chuchvalcoch po celej izbe, na posteli sa máčalo s krvou, polepené po stene, polepené po ňom. Panicky som vyskočil a začal zo seba zhadzovať slizké guče páperia, ale nedalo sa ho zbaviť, mal som to svinstvo všade, na tvári, vo vlasoch, medzi prstami, medzi nohami... Prestal som poskakovať a vyľakane som pozrel k nemu, trasúcemu sa ako osika. Priskočil som k posteli a sadol si, objal som ho, ale hneď zase sa odtiahol s rukami červenými akoby som ich ponoril do farby. Ale to som sa len dotkol jeho chrbta, čerstvých, veľkých rán, v ktorých ešte bolo vidieť úlomky kostí.

"Čo sa ti to stalo?" zhíkol som nešťastne.

Dvihol hlavu a pohľad, čo na mňa vrhol, nebol ani náhodou anjelský.

"Čo sa mi stalo?" precedil pomedzi zuby, snažiac sa ako sa dalo, aby som to nepostrehol, ale ja som v okamihu zbadal ako trpí bolesťou. "Tak dlho si za mnou chodil! Myslel som, že ti môžem veriť!"

"Veriť?" hlesol som vydesene.

"Nevedel si, že som anjel! Myslel som, že preto ma... preto ma môžeš..."

Čo ho môžem? Tak to ja absolútne nechápem, o čom to hovorí! Neviem, prečo stratil krídla, prečo je z toho všade tá krv! Ale som zdesený a bojím sa. Lebo akokoľvek bohovsky sa tvárim, som len malý diabol a on ma sakra práve pretiahol! A ja som si na sto percent istý, že medzi všetkou tou jeho krvou je na mojich stehnách aj moja vlastná krv! Ale to ho už nezaujíma. Zrazu sa o mňa nestará. Neviem, čo som vlastne čakal...

"Odchádzam," vyhlásil som urazene, ignorujúc, že tu nechám krvácajúceho a zraneného človeka. No čo, nejako sa z toho pozbiera. Malý parchant, ktorého zrodenie sa dnes oslavuje, predsa dokáže liečiť. A keď príde takto zapatlaný na ich rodinnú oslavu, aspoň z toho bude riadny poprask. Možno ma aj v pekle odmenia za taký pekný čin.

Otočil som sa a naozaj vyšiel z miestnosti. Nechal som ho za sebou. Ani sám môj pán by nespravil niečo krutejšie, na Vianoce opustiť raneného na tele aj na duši. Myslím, že ten večer som spravil veľký pokrok vo svojej krutosti. Neviem, prečo som sa potom cítil tak mizerne a prečo som naňho stále musel myslieť. Niekto mi to však vysvetlil. A veľmi rázne.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 eeri eeri | Web | 5. ledna 2008 v 17:33 | Reagovat

whaaaa pokracvanie sa mi otvara velmi pomaly!!!!!!!!:X

2 Hannah Hannah | Web | 5. srpna 2011 v 14:15 | Reagovat

ehm... O.o

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama