Vianočné yaoi - What have you done 1. časť

4. ledna 2008 v 12:09 | written by Noriko, picture by Alia |  yaoi poviedky
WHAT HAVE YOU DONE?

*pre Li-chan, na podnet jej obrázku*
Prvá časť:
Cigaretový dym kreslil pred mojou tvárou krúžky, pomaly sa rozplývajúce v nehybnom ovzduší. Pár ľudí prešlo popred mňa, všetci s hranou ľahostajnosťou a neutajiteľným záujmom v očiach. Roh tejto ulice nikdy nebýval frekventovaný. Zato sa tu dalo naraziť na zopár veľmi zaujímavých týpkov, od nevkusne bohatých mafiánov až po poľutovania hodnú spodinu spoločnosti. Stál som tam zo zámerom niekoho stretnúť a čoraz viac som si uvedomoval, že o nikoho z práve vymenovaných teraz záujem nemám.

Lebo dnes bol ten deň. Alebo večer. Celé nebo sa chystalo na obrovskú slávnosť a v pekle vznikali nové hymny na zatratenie. Vraj mal niekto prísť, niekto sa narodiť. Symbolicky, samozrejme. Ten parchant, čo si podmanil polovičku sveta svojou neprekonateľne dobrou vierou, bol mŕtvy už pekných pár storočí. Ale tí tam hore stále oslavujú jeho narodenie, rok čo rok, Vianoce čo Vianoce. Morbíďáci.

S povzdychom som si zapálil ďalšiu cigaretu, jej červenkasto žiariaci konček mi pripomenul domov, teplo, hojnosť, všetko to, čo tento svet postrádal. Potiahol som príliš silno, rozkašľal som sa a zakryl to smiechom. Veď áno, je tam dobre, tam niekde ďaleko, hlboko, na nedefinovateľnom mieste, ktoré snáď ani neexistuje. V tomto svete, skutočnom svete medzi ľuďmi chýba úplne všetko, tu sa dá len živoriť, zabudnúť snívať, drieť a zomrieť. Napriek tomu som tu a som tu rád. Lebo peklo postráda to podstatné, to, čo mi dáva tento mrazivý večer, tmavošedá obloha nado mnou, pevná pôda pod nohami, čo mi dávajú tie úbohé bytosti, náhliace sa oslavovať niečo o čom nemajú ani poňatia. Peklo postráda slobodu.

A rozkoš. Áno, hlavne to druhé. Okúsil som prvýkrát, čo znamená to jedno slovko a opil sa z pocitov natoľko, že som zabudol na všetky predpisy, zákony, na to, že by sa patrilo raz za čas sa vrátiť a podať o sebe hlásenie. Začal som žiť medzi ľuďmi, loviť ľudí, opájať sa z ľudí. Nikdy v mojom celkom krátkom živote mi nič nespôsobilo toľko radosti, slasti, toľko závrate ako učenie sa tajomstvám toho, čo oni opovržlivo nazývali sex.

Odlepil som sa od rohu a usmievajúc sám pre seba, vykročil som do spustnutých ulíc. Sex. Toľko podôb, významov, toľko rôznych koncov. Neukojiteľný hlad po druhých telách, teplých telách, mladých...

Predo mnou prešiel celkom pekný pätnásťročný chalan, obzrel sa. Žmurkol som, povytiahol kútiky do osvedčenej grimasy, ale nezastavoval som sa. Hlad po chlapčenských telách... Vlastne si ani nepamätám, kedy som naposledy chcel ženu. Muži, chlapci... Nič nebolo dráždivejšie ako môcť im ukazovať ich slabosť, pokorovať ich a smiať sa, keď nedokázali skryť svoju túžbu, keď mi padali k nohám. Mučiť ľudí bolo odjakživa našou vášňou. Ponižovať ľudí, dávať im najavo, že sú len obeťou svojich pocitov, bolo víťazstvo nad svetom. Ukazovať chlapcom temné stránky ich vlasntého ja, chytať ich do osídiel hriechov, bolo víťazstvo nad nebom...

Pohrával som sa s mobilom vo vrecku a netrpezlivo kráčal ďalej. Míňali ma, zastavovali sa, všetci, v ktorých už len moja prítomnosť vzbudila tajné predstavy. Ale ja som len šiel a šiel. Dnešok je výnimočný. Tí tam hore sa radujú. Ja to musím tiež nejako osláviť, patrilo by sa parchantovi, čo lehní na nebesiach, ukázať, ako si ho mi tu dole a ešte nižšie ceníme. Dnes to nemôže byť len tak niekto, len obyčajný človek s kopou hriechov; pridávať takým je ako nosiť drevo do lesa. Dnes to musí byť niekto čistý, nepoškvrnený. A ja presne viem, kde niekoho takého nájdem.

Zastavil som sa pred kostolom len preto, aby som si mohol odpluť. Malá stará stavba, ukrytá v tieni vysokých stromov, vo mne vzbudila zakorenený odpor, nikdy som sa ho tak celkom nevedel zbaviť, možno preto, že som ani nechcel. Fuj, združovali sa tu samé staré tety a dedkovia, páchlo to horšie ako storočný cintorín. Našťastie už bolo málo tých, ktorí verili v toho tam hore, sám som si s hrdosťou mohol pripísať na účet slušnú čiastku ateistov. Snažil som sa nedýchať, keď som prechádzal popri vlhkom múre, po zemitej cestičke, v tme, v ktorej by sa každý počestný človek musel báť. O malú chvíľu sa tu zažnú nepatrné svetielka lámp a zopár slušne vychovaných krpcov vybehne z malej stavby, prilepenej k len o málo väčšiemu kostolu. Vyletia na hlavnú cestu a tam si ich pozbierajú rodičia, za úsmevy skrývajúci to, čo robili ešte len pred chvíľou a môžete si pod tým predstaviť úplne všetko, čo má veľmi ďaleko k slušnosti. V maličkej triede ostane sám jeden človek, pomaly zbierajúci modlitebné knižky, popadané na zemi pod lavicami. S neprítomným úsmevom ich pokladie do skrinky a zamkne ju, akoby ten chatrný zámok, rozpadajúci sa pod rukami, mal ochrániť veľký poklad. Zotrie tabuľu, veľmi dôkladne a starostlivo. Pozametá. A zhasne svetlo.

Pozoroval som pomalé motkanie mladého muža s privretými očami, mnohokrát predtým skrytý, teraz opretý o prah dverí. Nevšimol si ma, robil svoj malý poriadok znova s tým zasneným úsmevom, akoby sa tešil, že deťom odovzdal svoju múdrosť a oni budú teraz lepšími ľuďmi. Hlupák. Akoby netušil, aký je svet tam vonku, rovno za jeho bránkou. Akoby nevedel, že nutne musí existovať niekto ako ja, jeho pravý opak. A že ten niekto raz príde. Príde práve vtedy, keď to najmenej čaká...

Neplánoval som to, ale keď som si uvedomil, že dnes je výnimočný večer pre tých tam hore, vedel som, že musím aj ja spraviť niečo výnimočné, možno na oplátku. Každé dobro sa raz vráti v podobe zla, prečo by to nemohlo byť zároveň, v jednu noc? Tento mladý kňaz potrebuje trošku popraviť, trochu poučiť. Nie je predsa všetko len biele a čierne, niekde sa tie farby musia zmixovať...

Myslel som, že ma vážne nezaregistruje, kým nedorobí svoj obvyklý upratovací rituál a tak som si odkašľal. Čakal som, že sa strhne. On však len zastal, chrbtom ku mne a potom sa veľmi pomaly otočil.

Bol krásny. Vážne. Nádherný a to nepreháňam. Plavé vlasy mu spadali po ramenách, povedal by som že necudne, keby som nechápal, čo je jemnosť. Veľké svetlomodré oči na mňa uprene hľadeli, v bledých pootvorených perách bolo vidieť slabú perleť pekných zúbkov. Dlhé štíhle prsty držali metlu nežne ako svoju lásku, vyrovnaný postoj vysokého tela naznačoval istú autoritu, rozhodnosť. V duchu som sa olizol a tuším som to spravil aj naozaj. Mňam. Nič nebude krajšie ako na Štedrý večer pošpiniť žiariacu čistotu...

"Želáte si?" spýtal sa, jeho príjemný hlas dotvoril útulnú atomsféru bielej miestnôstky, už dokonalejšie to spraviť nešlo. Bolo to tak úžasné, že sa mi zachcelo všetko podpáliť a zatacovať si dačo ruské v blčiacich plameňoch.

"Áno," odvetil som, keďže nezvyknem klamať. Ale ďalej som len stál vo dverách, žmúril oči ako šelma pozorujúca svoju korisť, s vymysleným plánom, čakajúcim na použitie. "Dnes sú Vianoce, nechcel som byť sám..."

Mraw, mraw, nechcem byť sám. Vezmi si ma k sebe, na malú chvíľu zastrčím drápky a budem vrnieť. Ale potom... To až potom.

"Nemáte kam ísť?" spýtal sa súcitne, až ma naplo na smiech. Ako to len títo robia, že sa dokážu tak zaujímať o druhých? Azda vôbec nevedia, čo to je sebectvo? Krásny egoizmus, ktorý so sebou prináša tisíc pôžitkov?

"Nie, ak by som mohol..."

Zostať pri tebe, vrčím v duchu, vsugerovávam to do jeho očí, myšlienok. Vadilo by ti, keby som ťa trochu zranil? Spôsobil trochu bolesti, ale dal more rozkoše? Ak budeš chcieť, nebudeš sa moc brániť, splním ti pár želaní. Len pár, ale pre teba to bude celý svet. A pre mňa výhra, výsmech tomuto vianočnému cirkusu.

Neodpovedal, len sa na mňa ešte uprenejšie zadíval. Stiahol som oči do štrbiniek ešte viac, opatrne a pritom vyzývavo som si navlhčil pery vlastnými slinami. Poď, neváhaj. Poď...

Pohol sa. Spravil pár krokov ku mne, zastal vedľa. Ticho som zavrnel, on voňal. Niečím, čo som ešte nikdy necítil, aj keď som to mal poznať. Hovorilo sa o tom. Bol som blbý, že som na prvý pohľad nespoznal svojho nepriateľa. O to viac, že on na prvý pohľad spoznal mňa.

Zhasol svetlo. Šťuk a tma. Bieloba sa prepadla do hĺbky, neosvetlenej vôbec ničím - lampy boli príliš ďaleko, mesiac nesvietil. Ocitol som sa vo svojom prirodzenom prostredí, vlastne až teraz som sa mohol poriadne rozhliadnuť a vidieť to, čo som predtým, oslepený, nedokázal.

Mladý kňaz, stojaci hneď vedľa mňa, oblečený v čiernych nohaviciach a bielej jednoduchej košeli, sa díval rovnako uprene ako doteraz. Až na to, že teraz jeho oči svietili, slabá ale predsa len neprirodzená žiara presvecovala modré dúhovky ako keď slnko žiari spoza oblakov. Jeho svetlé vlasy sa leskli striebristým popraškom a v tme za ním...

"No do pi..."

Zhrozene som si zakryl ústa, vyvaľujúc oči na nezvratný dôkaz toho, ako som sa zmýlil. Toto nebol len obyčajný nevinný kňaz. Toto bola vyššia nevinnosť, toto bolo zosobnenie nepoškvrnenosti a svätosti, tie veľké biele krídla znamenali, že to bol...

"Myslel som, že by sme mali mať rovnaké šance," povedal mierne a znova rozsvietil. Neprirodzená žiara zmizla, stáli sme zase uprostred normálneho sveta, ja trochu vykoľajený, on stále až mrazivo sebaistý.

"Boj?" spýtal som sa s malou štipkou strachu.

"Nemusíme sa hneď biť, chcel si predsa len spoločnosť v tento svätý večer," odvetil pokojne a oprel metlu o stenu. Zadíval sa na mňa takým spôsobom, až sa mi skoro podlomili nohy a dodal: "Pre mňa to bude dobrý skutok."

Strach odišiel ako prišiel, v okamihu som bol zase vo svojej koži. Cheche, uškrnul som sa. Dobrý skutok. Ako môže byť anjel až taký naivný? Dôverovať diablovi...

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 kiliaice kiliaice | E-mail | Web | 7. července 2014 v 12:00 | Reagovat

Páni. Tvoje poviedky sa mi fakt páčia. Ak máš záujem tak mi napíš na fb a ak budeš chciet tak ta pridam do našej skupiny blogerov na fb. moj fb: Kilia Ice :-D ;-) :-)

2 Nori Nori | 13. srpna 2014 v 13:36 | Reagovat

Dakujem ti, ale kedze to tu uz moc neupdatujem, neviem, ci je to vhodne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama