Prosinec 2007

D-BOYS... Oni sa množia!!

31. prosince 2007 v 11:38 | Li-chan |  japanese boys
Takže odkedy som písala svoj posledný veľký informačný kira kira príspevok neubehlo ani tak veľa času a rady D-Boys sa rozšírili o ďalších štyroch (!) členov. Takže ak rátam správne, je ich už 17 ♥
K veci:
Makita Tetsuya
Narodil sa 7.6.1984, je vysoký 174 cm. Predtým, ako sa rozhodol pridať k D-Boys, robil modela. Zúčastnil sa tretej audition a získal na nej druhé miesto (mám pocit, že víťazom bol vtedy Tomo O.o). Zúčastnil sa predstavenia D-Stage vol.1, v ktorom robil iba nepodstatné krovie. V dvojke dúfam dostane podstatnejšiu rolu, keďže bude členom stálej zostavy. V backstage strčil Tomovu hlavu do narodeninového koláča *.* Sú celkom priatelia (nesnažím sa na NIČ narážať - chlapčenské PRIATEĽSTVÁ). Tiež sa celkom baví s Usuiom, ktorého dokonca volá Uttii, pravdepodobne je jeho sempaiom, keďže Usui je ešte veľmi mladý.
Z jeho starších prác ešte spomeniem: Panchanne: This Wife is a Superheroine! (Dorama) a Shinigami no Ballad (Dorama).
Najnovšie ho môžeme vidieť v roli Momoshira Takeshiho Tenimyu 4th časť Seigaku. Hrá aj v Takumi-kun series Movie (blog entry) *.* (v trailery - chlapec čo sa snaží uhnať Toma)

Nakamura Masaya

30. apríl 1986 (prekvapivo vyzerá staršie). Výška 192 cm... je to Japonec s veľkým J. Je to podľa mňa ten najmužnejší D-Boy, aký tam zatiaľ je! Netuším ako sa tam dostal, cez audition to teda nebolo. A rozpráva kansai-benom.
Hral v tomto: Puzzle (Dorama), Gakumon no Susume (Dorama), Arakune Knight (film) a Hitachi no Koibito (Dorama). Robil aj krovie v D-Stage vol.1.

Teraz hrá v Dear Boys muzikály (pre zmenu o basketbalistoch XD) a objaví sa aj v D-Stage vol.2.
Usui Masahiro

3.december 1991, 170 cm. Začal chodiť na strednú. Podľa mňa vyzerá ako dieťa z lásky Kanaty Honga a Sakuradu Dooriho *odkaz pre Ni - naši synovia, a áno stále som proti mužským tehotenstvám, brrrr* Vyhral Grand Prix vo štvrtej D-audition. V D-Stage nebol, ale robil spolu s Mikamim tam kde sa odovzdávajú kabáty a predával pamflety *.* V D-Stage vol.2 bude iba hosťovať. Takisto bude hrať aj v niečom čo sa volá Engine Sentai Go-Onger, nech je to už čokoľvek ukážka je tu:(Usui-chan je ten zelený čo poskakuje ako balerína *.*)


Mikami Masashi

20.6.1983, 177cm. V štvrtej audition bol druhý po Usuiovi. Rád hrá na gitare, bedminton, futbal a tenis.
Hral vo veľa veciach: Pnish Vol.9 - Secret Box (javisko), Memory's 2 (javisko), Grow (Dorama), Go Go Sentai Boukenger (Sentai séria), Swing Girls (film), Linda, Linda, Linda (film) a Waters (film).
Hrá aj v BL filme Kindan no Koi a v divadelnej hre California Monotagari, hlavného mužského hrdinu (hlavnú ženskú hrdinku bude hrať jeho spolu D-Boy Nakagawa Shingo ♥). Objaví sa sa v základnej zostave D-Stage vol.2.
Momentálne prebieha aj už v poradí piata audition do D-Boys, takže môžeme očakávať, že sa ich rady znovu rozšíria. Noví členovia by mali byť od 10-20 rokov (rapídne zníženie vekovej hranice... chúďatká, väčšina súčasných D-Boys do nej nezapadá...) A čo je ešte navyše oproti predchádzajúcim - chlapci sa môžu prihlásiť aj pomocou youtube - http://www.youtube.com/profile?user=DboysAudition Už sa teším na všetky tie videá :3
Credits: všetky informácie sú z http://community.livejournal.com/d_boys/, oficiálnej D-Boys stránky http://www.d-boys.com/index.html a iným hrabaním sa vo vodách internetu >.<
Pictures scans- credits goes to http://community.livejournal.com/honmeikun/ Thank you again!!

Loveless - Ritsuka - cosplay !!

17. prosince 2007 v 21:33 | Noriko and Yuiko
My beloved... ehm, teda loveless... no proste Ritsu-baby-chan v skvelom prevedení Yuiko-chan!! XD


Alex Evans & Mark Crisman songs

15. prosince 2007 v 15:20 | Nori-chan
Halo, halo :D Takže idem len updatnúť takú malú infošku pre tých, čo ešte nevedia a ktorá mňa osobne zhodila zo stoličky a to, že Alex Evans spolu so svojim priateľom Markom Crismanom naspievali tri piesne: Crazy, Start Again a tá posledná je len prespievaním známeho hitu, oni ju nazvali Scientist Cover.
Crazy je úplne úžasná, Start Again snáď ešte lepšia.Čo viac dodať k týmto dvom umelcom? Každá fangirl samozrejme začne uvažovať nad shounen-ai... ale aj tie ostatné si prídu na svoje, stačí si vypočuť ich dielka a to po kliknutí na jeden z nižšie uvedených obrázkov:
A ešte niečo, v priebehu ďalších týždňov sa chlapci chystajú uverejniť video ku Crazy, takže sa už čo? Už sa tešííímee!! :D

Alex Evans fanfiction no.3 - DON'T GIVE UP ON ME

5. prosince 2007 v 14:11 | Noriko-chan
No... tak... Aby to bola riadna trilógia, toto by mala byť posledná a finálna časť poviedok o Alexovi! Prvá je Kampai Je T'aime a druhá Cheer up, emo kid Ani neviem, či je to dobré a už to asi nie je emo. Ale no... snáď sa bude páčiť. A opätovne warning: nečítať ak nemáte radi homosexualitu. That's all from my side. Enjoy!
***
DON'T GIVE UP ON ME
***

Nadával som ako pohan, keď som vyťahoval kľúče z najzastrčenejšieho kúta tašky, navyše dôkladne zamotané do slúchatiek mptrojky. Naozaj som nemal teraz nič iného na práci, len poskakovať päť minút pred domom v zavýjajúcom vetre a vlhkom mraze. Zúrivo som vrazil kľúč do zámku, dvere si to skoro odniesli, no konečne som sa dostal dnu. Tresnutie za mnou znamenalo ohromnú úľavu, skoro som sa vyčerpaním zviezol na prvé schody. Teda, horšie počasie nemohlo byť na to, že som bol celý deň vonku. Dôkladne som premrzol, môj účes nedržal už asi od piatej rána, z nosa mi tieklo, čo poznačilo rukáv mojej starej vetrovky. Ale čo by som nespravil pre prachy, však? Blížili sa Vianoce a nemohol som svojich drahých nechať s prázdnymi rukami. Aj keď o pojme "drahý" by som v poslednej dobe mohol dosť polemizovať...

Unavene som sa dovliekol k výťahu skromného len päťdesiatposchodového mrakodrapu a vyviezol sa na tridsiateôsme poschodie. Nikdy som si tak celkom nezvykol na tú výšku a na balkón som moc nevychádzal. Donedávna som ani nemusel, len posledných pár týždňov ma to tam tak nejak ťahalo. Začal som fajčiť. Hlavne v noci.

Otvoril som dvere dvojizbového bytu a s povzdychom spustil na zem všetky svoje veci. Na kôpke pristála aj moja bunda a na nej mäkko jediný môj poklad - foťák, ktorý ma stál asi majland. Ale nebola to zbytočná investícia, on mi tie prachy aj vracal. Ako jediný, kto niečo naozaj vracal...

Všade bola tma, očividne nikto nebol doma. Nečudoval som sa, aj keď príjemné mi to nebolo. Pamätal som si ešte dobre časy, keď ma niekto vítal už vo dverách, skákal na mňa, rozžiarený ako slniečko. So slnkom jesene odišiel aj jeho úsmev a ja som čakal už len na to, kedy odíde aj on.

Po prezretí chladničky a skonštatovaní, že zase nemal kto nakúpiť a hlavne za čo nakúpiť, som sa vybral do obývačky. Ani neviem, na čo som myslel. Pozakopával som o veci rozhádzané na zemi bez toho, aby som si uvedomil, čo to je. Smutne som pozrel na vypnutú telku, pohľadom obišiel veľký gauč, lebo som nemienil v sebe vyvolávať ďalšie zničujúce myšlienky. Spomienky na to, ako to bolo. Otázky, prečo to tak už nie je. Čo sa zmenilo, kedy sa to zmenilo a prečo som si nič nevšimol...

Zašmátral som vo vrecku džínsov a vytiahol krabičku. Bez rozmyslu som si strčil cigaretu do úst a zamieril tam, kde som to najviac nenávidel. Von. Na balkón, ktorého výška ma desila. Do zimy, ktorá so mnou ešte stále lomcovala, ale aj tak nedokázala prehlušiť tie posmešné slová, obviňujúce ma z ľahostajnosti, nedbanlivosti, nevšímavosti, vyslovované mojim vlastným srdcom. Von do sveta, ktorý bol cudzí a zlý. Von z mojej skrýše, môjho domova, ktorý sa mi rozpadal.

Otvoril som presklenné dvere a ostal som stáť.

Chlapec tam vonku, tam v tom krutom svete, sa prudko otočil a pozrel na mňa. Zľakol sa, nepočul ma prichádzať. Ja som sa zľakol tiež, toho, že je vôbec tu. Že stojím oproti nemu. A neviem, čo povedať...

Nevidel som ho už dve noci. Možno to bolo málo, ale chápete, boli to dve NOCI. Kde spal? S kým spal? Prečo nespal pri mne? Odpovede som nemal a asi som ich ani vedieť nechcel. Stačilo, že ja som ten čas strávil sám. Bez spánku, zízajúci na plafón nad sebou. Bez snov, ktoré sa začali strácať akoby nikdy neboli skutočnosťou...

"Si doma," skonštatoval som, nevediac, čo iné rozumné povedať. Čo som mu vlastne mal povedať? Nemienil som mu vyčítať absolútne nič, mal už dosť rokov, aby si vedel svoj život zariadiť tak, ako chcel. Zariadil si ho, či sa mi to páčilo, alebo nie. Začal so mnou, skončil úplne niekde inde. Ak to vôbec ešte bol ten chlapec, s ktorým som sa kedysi dávno, v našom rodnom meste, váľal v snehu...

Výzorovo sa teda na seba už vôbec nepodobal. Strašne schudol a keď som sa s ním nechcel večne hádať, musel som si na jeho anorexiu zvyknúť. Strašne sa začal maľovať, tie občasné emácke linky zo začiatku boli oproti tomuto nič. Na vlasy minul tony kozmetiky a farieb, mal ich už skoro biele. Pre mňa to stále nebolo šokujúce, stále som ho mal rád, stále sa mi páčil. Až doteraz.

Teraz vyzeral príšerne. Mal na sebe niečo otrasne vyzývavé, široké nohavice, ktoré mu padali nie že z bokov, ale skoro až zo zadku, takže len milimeter a videl by som to, čo už dlho nie. Tričko sa ani nedalo nazvať tričkom, to bola len taká čierno-strieborná sieťka, navyše dosť očividne roztrhnutá. Dvihol ruku, ale spustil ju skôr ako sa dostala k jeho tvári, asi si uvedomil, že nemá význam niečo teraz upravovať. Rozcuchané vlasy ako nočná mora, rúž a čierne líčidlá rozmazané po celých lícach, v make-upe vyryté jasné brázdy sĺz...

Spravil som pár krokov k nemu, prišlo mi ho až nehorázne ľúto. Neviem, čo som chcel spraviť, či ho objať, alebo čo, našťastie som sa zastavil včas. Teda zastavila ma tá vôňa.

"Bože, ty si opitý..." povedal som, cítiac toľko alkoholu, že by sa človek ožral už len z nadýchnutia. Znechutene som sa odvrátil, teraz sa tlačili slzy do očí mne. Načo vôbec liezol domov? Mal ostať tam, kde bol, s tým, kto ho dostal do tohto stavu. Čo čaká, že ho ja teraz budem zachraňovať?

"Alex..." začul som za sebou a zastavil som sa v zabuchnutí dvier. Znelo to prosebne. Zúfalo.

"Alex... prosím ťa..."

Znelo to roztrasene. A samovražedne. Váhavo som sa otočil, pozrel ešte raz na tú rozmazanú a ušliapanú krásu. Čo teraz? Ísť k nemu? A ešte náhodou aj ucítiť parfém toho druhého? Druhého, ktorý určite musel existovať, lebo inak by ma Ted nikdy neopustil. Veril som tomu, že by sám od seba nezradil našu lásku, že ju proste niekto musel ukradnúť. Ešte som vinil aj seba, lebo možno som nedokázal byť dosť dobrý a pozorný, možno som zlyhával v komunikácii, možno v posteli, možno vo všetkom...

"Prosím," vzlykol a jeho veľké modré oči na mňa vrhli nešťastie víťaziace nad jedným bezvýznamným životom. Studený vietor zavyl v špárach okien a pribuchol za mnou dvere, ostali sme obaja vonku v tom nečase, nechránení, odkázaní len jeden na druhého a pritom stále stojaci tak ďaleko od seba. Aká to symbolika...

Vzdychol som si a podišiel k nemu. Ja viem, on ma zradil. Ale ja som ho stále miloval, stále v ňom videl chlapca, do ktorého som sa zaľúbil. Bol som asi hlúpy, ale nech mi on ubližoval ako len chcel, ja som bol stále tak blbý, že som bol ochotný prísť k nemu a podoprieť ho. A tak som to spravil.

Schúlil sa mi do náruče, jedno zlomené srdce sa oprelo o druhé. Obaja sme si ticho vzdychli, on skôr plačom, ja nervozitou. Zvláštne, že už sa ani netriasol, asi tu vonku úplne zmrzol, ktovie ako dlho tu stál. Ako dlho bol bezo mňa, bez môjho objatia, ako dlho čakal na to, že prídem a neodkopnem ho...

"Prepáč, že to zo mňa cítiť," hlesol zúfalo, zarývajúc nechty do môjho svetra. Ozvalo sa moje otravné svedomie a ja som sa bez slova vyzliekol a natiahol sveter jemu. Moc sa nebránil, fakt bol, že sa ledva hýbal. Ale tie jeho očiská toho zato povedali... Vždy vedeli poriadne žiariť, oslepovať mňa a hlavne môj rozum. Teraz už len slabo plápolali ale aj v tých nenápadných plamienkoch preblysával žiaľ, slzy zhášali poslednú nádej.

"Odpusť, ja som... ja..."

Zaryl si tvár do mojej hrude, utlmil na nej pár vzlykov. Držal som ho, stále som ho držal, snáď som si vychutnával posledné dotyky, myslel, že sa vrátil aj tak len preto, aby mi vysvetlil svoje správanie a dal mi zbohom. Utiekol k niekomu lepšiemu a mňa nechal tu, tváriaceho sa, že sa ma to netýka, lebo to je len vec toho chalana s foťákom okolo krku a ak sa ten pošmykne na zábradlí balkóna, aspoň zistí, aké to je lietať... sám... opačným smerom... tým zlým smerom.

"Chcel som mať viac peňazí," počul som spod bielej zmäte vlasov. "Viac zarobiť, alebo aspoň niečo zarobiť. Chcel mi dať šancu, povedal, že mi ju dá. Fotil ma. A povedal, že ak... ak... tak zo mňa spraví svetovú hviezdu, vraj budem miliardár!"

Hľadel som do tmy pred sebou, na čiernu oblohu, kde už svetlá ulíc nedosiahli, kde začínali hviezdy. Kde sme končili my. Prechádzal som si tie vety, zastavujúc sa vždy pri niečom inom.

Viac peňazí. Je fakt, že on ich nikdy nezarábal veľa. Možno zo začiatku, ale aj to boli viac moje úspechy ako jeho. Postupne čoraz menej, keď som ho prestal fotiť ja a začali iní. Keď prešiel od mojej lásky k tvrdému showbiznisu. Nakoniec prestal prispievať na mesačné výdavky úplne. Ale pre mňa to nikdy nebolo o peniazoch. Pokiaľ sme neumierali a to nám pri mojich zárobkoch vôbec nehrozilo, nezaťažoval som sa niečím takým malicherným ako že ja zarábam a on nie.

Fotil ho. Tu už to dávalo zmysel. Niekto. Muž. Sľuboval mu rozprávku, minimálne výlet na svojej jachte. Spraví z neho hviezdu.

Spraví z neho hviezdu, ak...

"Ak čo?" spýtal som sa ticho.

Dvihla sa ku mne uslzená tvár, z ktorej sa vytrácal posledný život a suché, rozkúsané pery šepli:

"Ak sa s ním vyspím..."

***

Tmavá obloha nesľubovala nič. Nemienila zosvetlieť, poprášiť svet mäkkým snehom, ktorý by pochoval beznádej a nechal len nádej. Presne tú, ktorú teraz besný vietor berie kamsi do diaľav, k hviezdam, príliš silnému mesiacu, zime, ktorá neprináša radosť. Stál som a chcel šepkať. V duchu som niečo hovoril, ale možno to bol len plač. Dlho bolo ticho, v ktorom sme plakali obaja. Ja som to počul a on to nevedel.

"Spal som uňho," pokračoval, snáď si mysliac, že nič nevravím preto, lebo to chcem počuť, "lebo sme fotili dlho do noci. Nechcel som tie fotky, ale niečo som musel obetovať, to je jedno. Dnes večer mi dal ten návrh. A ja... ja som chcel..."

A ja viem, že tvoj plač hovorí za všetko. Viem, že ten, koho držím v rukách už nie je Ted. Aj keď by som tak strašne chcel veriť tomu, že ešte stále chutíš ako cukor, ako snehové vločky rozpúšťajúce sa na jazyku. Že sa na tebe rozpúšťa všetko, lebo keď sa ťa dotýkam, horíš akoby si chcel spáliť samého seba. Že keď privrieš viečka, voníš snami a voníš mnou.

"Chcel som sa s ním vyspať," šepkal tak ticho, akoby sa sám bál svojich slov, alebo vedel, čo mi tým spraví. "Nechal som sa opiť, aby to bolo lahšie. Nechal som sa zaviesť do spálne, nechal som..."

"Dosť!"

Odstrčil som ho od seba tak prudko, až skoro padol dozadu. Rozzúrene som si prešiel vlasmi a tie mi znova padli do očí. Mal som v ústach niečo horké, akoby kovové, nevedel som, že si kúšem do piercingu a krv na svojich perách som nevnímal.

"Prestaň!! Nemienim počúvať ako ťa niekto pretiahol! Absolútne ma to nezaujíma! A vieš čo? Padaj späť k nemu, čo tu vlastne robíš?!"

Bezhlasne vyslovil moje meno, tackavo spravil krok ku mne a zastavil sa pred mojim hnevom. Zopäl ruky pred sebou a pritisol si ich k ústam, teraz sa mu triasli, z očí vypadli obrovské slzy a on sa na mňa vrhol. Nestihol som ho odstrčiť, keď sa mi zavesil okolo krku a zúfalo sa rozvlykal, niečo nezmyselne bľabotajúc, len slová ako: nie, peniaze, kvôli tebe, zbil... Chytil som ho za ramená a prudko naňho pozrel.

"Čo?!"

"Zbil ma," špitol vystrašene, akoby som ho šiel na mieste zabiť.

"Ale..."

"Nakoniec som ho odmietol. Nemohol som. Robil som to len kvôli tebe, aby som aj ja konečne zarobil nejaké prachy, ale nakoniec som to kvôli tebe nedokázal..."

Hľadel som naňho ako na zjavenie, ako na Teda, ktorý sa zrazu vynoril z toho cudzieho, neznámeho chlapca.

"Ty si sa úplne zošalel?" hlesol som. "Ty si chcel s niekým spať pre peniaze?"

"Áno."

"A prečo preboha?! To ich nemáme dosť?!"

"Máš ich ty. Nie ja..."

"A... a čo, akože ti nedám? Akože ťa nechám zdochnúť od hladu?? Bože, veď sme spolu a sme... my dvaja..."

My dvaja spolu. Ja ním trasiem, lebo nechápem, on sa trasie, lebo nevie ako ďalej.

"Čo ti spravil??" dostalo sa konečne k môjmu vedomiu aj niečo iné ako žiarlivosť, nedomýšľavosť, až imbecilita.

Ted, môj Ted, skrytý pod tým kilom líčidiel, sklopil oči a ticho zašepkal: "Nič. Keď ma dostal do postele... akokoľvek som bol opitý, nemohol som. A tak ma aspoň zmlátil a vyhodil."

Pozrel opäť na mňa, slzy v očiach, slzy na lícach, v ústach, slzy všade. Topil sa v nich. Vedel, že spravil niečo, čo sa neodpúšťa.

"Prečo si nemohol?" spýtal som sa, ale niečo vo mne už vedelo. Začalo to tušiť len čo som zistil, že ma nepodviedol. Začalo sa tešiť, trochu jasať, lebo to videlo v jeho krásnych očiach, že...

"Milujem teba."

V duchu som sa začal smiať, vietor sa pripojil ku mne výskajúcou melódiou. Niečo sa začalo čertiť a temnota okolo nás zrazu poskytovala nové možnosti. Po prvé možnosť úkrytu. Ktorý pri mne vždy mohol nájsť...

"Ježiš, ty si debil," povedal som a prudko ho privinul k sebe. Buchol som ho do chrbta, ale hneď na to hladkal. Mal som sto chutí mu vykričať, ako nezodpovedne sa správal a ako zle mohol dopadnúť, že ten jeho chlap nemusel byť až tak útlocitný a aj odmietané si mohol hravo vziať. Ale to asi vedel aj sám, preto sa znova rozplakal, preto sa ku mne vinul, preto mal ešte stále strach, možno šok z toho, ako sa vôbec odtiaľ dostal, neveriac, že je vážne doma.

"Poď dnu," šepol som mu starostlivo a vovliekol ho dovnútra.

No a tam bolo teplo. Tma a voňavo, presne tým čím taký domov vonia. V obliečkach perín zanechali naše telá nezmazateľné stopy, zmiešané do niečoho, čo bolo cítiť už na prahu. Cítiť dosť hlboko a dosť intenzívne...

"Ty ma stále miluješ?" šepkal neveriaco, keď som ho posadil a zvliekol z neho potrhané a navyše aj mokré veci. Zasmial som sa a odvetil, že nie, ale to už som sa nad ním nakláňal a pozorne študoval, aké má zranenia. Nebolo ich veľa a myslím, že neboleli. Určite nie viac ako jeho pomýlené srdce, ako zmätené myšlienky chlapca, čo sa stratil vo veľkom svete. A znova našiel tam, kde začal. Pod perinou v maličkej miestnôstke, vdychujúci horúčavu, vdychujúci moje vzdychy. Naše pokožky sa zlepili láskou, tak ako ten prvý krát, keď sme ešte nevedeli, čo robíme. Neviem, či sme sa to vôbec niekedy naučili, šlo to samo od seba, inštikntívne, pudovo, niečo ako roztiahnuť nohy, opatrne zájsť dovnútra a jemne von a zase... S ústami prilepenými k sebe, prstami prepletenými, spojení v tom, čo patrilo len nám. Niekde, kde sme my dvaja nepatrili...

***

"Chcem sa vrátiť do Montrealu," oznámil mi tichý hlas v chladnej miestnosti, ohrievaný od niečoho, čo nemohlo nikdy vychladnúť.

"Vrátime sa," ubezpečil som ho.

"Naozaj?"

Niečo sa zamrvilo a dvihlo z mojej hrude. Z tmy zasvietili modré oči a nechápavý úsmev. "To by si pre mňa spravil?"

"Nie," uškrnul som sa a postrapatil mu vlasy. "Ale aj ja sa chcem vrátiť."

"Aha..."

"Aká aha? Očakávam, že sa budeš tešiť. A že oznámiš svojim rodičom, že sa budeš vydávať."

"Vydávať??" zjačal na celú spálňu, susedia sa asi nepotešili. "Jaa??"

"A snáď ja?"

"Veď ty to máš tiež rád! Prečo to vždy zvaluješ na mňa??"

Zvalil som ho naozaj, či skôr prevalil a privalil, zavalil opäť perinou. "O čom to rozprávaš?"

"Ty dobre vieš!" smial sa, pokúšajúc sa ubrániť svoju, ehm, nevinnosť.

Bláznili sme sa ešte chvíľu, kým som to vzdal. On sa zase stúlil ku mne, poškrabkal ma na hrudi a spýtal sa niečo, na čo nikdy nezabudnem:

"A nemohli by sme jednoducho len... vziať?"

Nezabudnem. Lebo odpoveď, čo som mu dal, mala pre mňa dlhodobé následky.

***
all rights reserved by Noriko-chan

Velvet Goldmine

3. prosince 2007 v 9:45 | Nori-chan |  movies (japonske a BL)
Velvet Goldmine je film z roku 1998, režírovaný Toddom Hayenesom. Rozpráva príbeh popovej hviezdy zo začiaktu 70-tych rokov v Anglicku, z obdobia tzv. glamrocku a je založený na postave Ziggyho Stardusta, ktorého vymyslel spevák David Bowie.

Hlavnou postavou je Brian Slade, zobrazujúci spevácke osobnosti tohto obdobia ako už spomínaný David Bowie, Marc Bolan alebo Brian Eno. Zahral si ho veľmi talentovaný a presvedčivý (vo všetkom) Jonathan Rhys Meyers. Druhou hlavou postavou je Curt Wild, pripomínajúci svojim výzorom a správaním hlavne Kurta Cobaina, teda aspoň mne, oficiálne to mal byť obraz Iggyho Popa. Zahral si ho Ewan McGregor, ktorý sa v tejto postave naozaj vyšalel :)

Dej je podaný prostredníctvom mladého novinára, ktorý má napísať článok o Brianovi Sladovi, hlavne preto, lebo sám v obdodí glamrocku dospieval a bol ním vo veľkej miere ovplyvnený (vo veľmi pozitívnom zmysle). Ten sa postupne rozpráva s rôznymi ľuďmi zo Sladovho života, ako jeho manažér, alebo bývalá manželka a dozvedá sa podrobnosti o tom, ako to naozaj s Brianom bolo. Nebudem zbytočne spolierovať.
Najväčším plusom - zase pre mňa - je, že glamrock kráča ruka v ruke s propagovaním homosexuality. Brian sám o sebe prehlasoval, že je bisexuál, ale po osudovom stretnutí s Curtom Wildom sa to priklonilo na dosť jednoznačnú stranu. Vo filme nechýba zopár veľmi umelecky podaných šteklivých scén a nevyhneme sa ani hlbším citom.
Určite odporúčam pozrieť. Je to film, čo ma po dlhšej dobe nevidenia nič duchaplného naozaj dostal, počnúc homosexuálnou tématikou, perfektnými (fakt perfektnými!) piesňami a pohnutými osudmi hlavných hrdinov, končiac leskom a slávou, ktorá ku glamrocku patrí.
Dovolila som si vyrobiť skromné video k filmu.......... no dobre, je to podľa mňa úžasný klip, najlepší aký som kedy stvorila, som naňho hrdá, takže si pozrite!! :D