Listopad 2007

Takumi-kun series

28. listopadu 2007 v 21:16 | Li-chan |  movies (japonske a BL)
Pod týmto názvom vychádza krásna yaoi manga od Gotoh Shinobu (príbeh) a Ohya Kazumi (kresba). Dej sa točí okolo bišíka menom Takumi, ktorý nemá rád, keď sa ho ľudia dotýkajú a má na to aj dôvod, ktorým vás nebudem spoilerovať. Do neho sa zaľúbi jeho sempai Gii a snaží sa tento hendikep prekonať XD
Kresba je podľa mňa na dobrej úrovni, príbeh je tiež celkom zaujímavý, teda aspoň tie dva scanlatované volumy čo som čítala: June Pride a Hadashino Waltz a úprimne dúfam, že sa ku mne dostanú aj ďalšie, viem, že ich je dohromady šesť, ale keďže je to manga licencovaná, tak s tým bude asi problém -.-"
Ale toto nie je článok iba o mange, hlavný dôvod prečo teraz píšem je, že je natočená nová BL dráma, podľa tejto série!! Premiéru v japonských kinách (?) by mala mať asi 22.12.2007 *yay, predvianočná romantika, bišíci sa držia za ruky a spolu sa pozerajú na tento inšpiratívny film X3* A podľa trajlera to vyzerá, že sa pekne drží príbehu v mange.
Hlavnú úlohu bišíka Takumiho si zahral Yanagishita Tomo (D-BOYS ♥), známy z role Kaidoh Kaorua v 3rd cast Tenimyu. Jeho lásku stvárňuje KatoKeisuke (PUREBOYS ♥). Medzi ďalšie pomerne známe mená patria aj Aiba Hiroki (ak počítam správne je to už jeho tretí BL movie, hral aj Fuji Shyunsukeho v Tenimyu - 2nd a 3rd cast), Takaguchi Yukihiro (PUREBOYS, Oishi Shuichiro v 3rd cast Tenimyu) či Makita Tetsuya (D-BOYS, Momoshiro Takeshi v 4th cast Tenimyu) - týmto nijako nechcem naznačiť, že Princ of tennis muzikály a BL filmy sú nejako späté *.*... vôbec, je to len vaša predstavivosť.

Stránka filmu tu: takumi-kun.com Aj keď neviete po japonsky oplatí sa pozrieť si aspoň krásne fotky :3
Ukončím to asi tak, že sa neviem dočkať, kedy to už vyjde na DVD!!

Zimný variant blogu

27. listopadu 2007 v 19:42 | Nori-chan
Pre všetky ušká, ktoré milujú sneh a všetko, čo sa v ňom dá robiť (myslené akokoľvek, nechajte sa inšpirovať obrázkom) je tu nový zimný variant blogu. Dúfam, že sa Vám bude páčiť (môžete hlasovať v ankete) :))

Alex Evans fanfiction - Cheer up, emo kid (1.časť)

25. listopadu 2007 v 20:00 | Noriko-chan
Takže: 1) Musím zopakovať, že nemám žiadne práva na Alexa Evansa a tento článok sa vôbec netýka jeho skutočnej osoby, je to čisto len fikcia
2) Ide o vzťah chlapec-chlapec, t.j. homosexuálny, t.j nečítať ak máte na to fóbiu
3) Som naštvatá na blog, lebo do limitu 2000 znakov sa mi nezmestil akurát jeden odstavec a preto som bola nútená rozdeliť toto "dielo" na dva články.

4) Venujem eeri, lebo je najlepšia emo-girl, akú poznám a preto, lebo vymyslela názov :)
5) Táto fanfiction je voľným pokračovaním poviedky Kampai Je t'aime, ktorú si môžete prečítať
tu

CHEER UP, EMO KID
1.časť

Cesta bola nekonečne dlhá, z jedného konca mesta na druhý sa v tomto ročnom období dostávalo len veľmi ťažko. Žmolil som v ruke časopis a tak ako vždy, s pohľadom upretým na ulice zaviate bielymi závejmi, som zabúdal na to, že mi je zima a že som nedočkavý. Slnko svietilo cez špinavé okno rovno na mňa, nehrialo, len štípalo na lícach a na nose, ale vytváralo aspoň slabú ilúziu pekného dňa. Niečo, čo by ma kedysi zahnalo do kúta, do ešte väčšej tmy, ma teraz tešilo. Lebo čas "teraz" sa tak neskutočne líšil od "vtedy", akoby to boli dva odlišné svety, životy, úplne iné osoby.

Predtým som bol nikto. Chalan, ktorý vyrástol len s matkou a sestrou, priemerný výzorom, známkami a úplne prepadajúci svojimi názormi. Ani neviem kedy som zapadol do toho, čo sa nazývalo emo, nespravil som to úmyselne ako väčšina tých deciek. Vždy som sa líšil od ostatných, teraz som sa začal líšiť ešte viac. Oblečením, účesom, všetkým, čo k tomu patrilo. Myslím úplne všetkým. Na zápästiach som ešte doteraz mal svetlé jazvy po žiletke, aj keď ten jeden skrat nestačil na to, aby mi vzal život. Možno vtedy niekto nado mnou vedel, že sa zmení a chcel mi dať príležitosť skúsiť to. Príležitosť prišla, úplne nečakane, práve vo chvíli, keď som myslel, že som pre každého vzduch, chcel som byť pre každého vzduch a potreboval som zmiznúť. Zmizol som. Do sveta, kde som bol spolu s ním.

Na zastávke sme skoro dostali šmyk, sneh bol síce odhrnutý, ale poriadne primŕzalo. Vypadol som von z dverí za pikantných nadáviek šoféra a pokúsil som sa rozbehnúť, ale hlboké záveje a neudržiavané chodníky tejto bohom zabudnutej štvrti mi dovolovali akurát tak dvíhať nohy do úrovne svojej brady a pokúšať sa nespustiť lavínu zo stromov, pomedzi ktoré kedysi viedla cesta. Paneláky tu stáli prilepené jeden na druhom, typický obrázok nižšej životnej úrovne a potreby nadžgať ľudí aj tam, kde sa nedalo. Našťastie sneh nebol mokrý a tak aj keď mi zapadol do mojich teplých číňanov, bolo mi to jedno. Neroztopil sa od tepla môjho tela, lebo momentálne mi bola riadna kosa. Prsty mi trochu omrzli, keď som sa pokúšal preplávať dunami naviatymi pri vchode, páskaté rukavičky bez prstov stačili zakryť akurát tak dlane. Ale to všetko bolo jedno, za chvíľu sa to aj tak zmení. Budem v teple a niekto mi pomôže veľmi rýchlo sa zohriať. Rozohriať. Vzplanúť... Smial som sa sám sebe, keď som konečne celý šťastný vyliezol po schodoch a vrazil do pokazenej brány.

Cink, cink, dvere na treťom poschodí sa otvárajú, chystám sa na niekoho skočiť a zasekávam sa v poslednej chvíli.

"Čau, Carolanne..."

Dievča vo veľmi spornej nočnej košieľke na mňa vykúzlilo rozospatý úsmev a zatvárilo sa, akoby nevedelo, o čo mi ide. Pozrel som na ňu, hľadajúc miesto, kde by sa dalo popri nej prekĺznuť dovnútra, ale musel by som ju najskôr asi neslušne odstrčiť stranou.

"Alex nie je doma," vyhlásila po chvíli ticha a premerala si ma takým pohľadom, až som cúvol. "Ale môžeš tu naňho počkať..."

Carolanne rozhodne nebola jednou z tých, čo by staršiemu bratovi preberali frajerov, okamžite som pripísal jej neprítomný úsmev a pokus o zvodnosť nedávnemu spánku a bujným snom o iných. O mne rozhodne nie, lebo vedela, akú má u mňa šancu.

"Kde je?" zrušil som ju s nadhľadom dospelého, aj keď som bol v rovnakom ročníku ako ona.

Znechutene opustila taký ten postoj a lá ruka opretá o zárubňu nad ňou, naklonená hlava a prehupnuté boky a skôr, než mi zabuchla dvere pred nosom, odvetila:

"No kde... Tam kde vždy, keď má depku..."

** pokračovanie o článok nižšie alebo TU **

Alex Evans fanfiction - Cheer up, emo kid (2.časť)

25. listopadu 2007 v 19:58 | Noriko-chan
Prvú časť a vysvetlenie nájdete o článok vyššie, alebo TU

CHEER UP, EMO KID
2.časť


Prebrodiť sa k cintorínu mi dalo ešte väčšiu námahu ako dostať sa sem. Predsa len, v tomto ročnom období tam chodili akurát tak vrany a okrem jediných osamotených stôp , zaborených asi pol metra do snehu, som sa nemal čoho pridŕžať. Trochu som si ponadával na Alexove streštené nápady trepať sa v nedeľu ráno akurát sem, ale môjmu elánu to neubralo. Pomyslel som si, že sa zbláznil, keď som zastal pred vysokou železnou a zamknutou (!) bránou, ktorá sa dala jedine preliezť, ale znova som nasledoval jeho stopy, vyštveral sa hore, hodil časopis do snehu a skočil za ním. Tak.

Tento cintorín bol úžasný, vedel som o ňom svoje. Mal miesta, kde sa svet strácal medzi konármi košatých vŕb, siahajúcich až po zem, momentálne pripomínajúcich biele kopce. Mal rozsiahle voľné plochy, staré náhrobky s nečitateľnými menami, odkazmi, príbehmi. Zopár starých hrobiek, na ktorých zámky už dávno povolili a rakve zo zdobených podstavcov zmizli. Vedel som o väčšine tých miest, s každým z nich sa mi niečo spájalo. Nuž, zažili sme toho s Alexom veľa za tie dva mesiace, čo sme spolu chodili. Aj keď chodením by som to nazval len veľmi ťažko.

Carolanne o nás vždy hovorila ako o tých dvoch, čo sa spolu váľajú. Bolo to trochu sprosté, ale asi mala pravdu. Kam sme mi už len spolu chodili? Nikam. A aj keď sme sa niekam náhodou dostali, vždy to skončilo tak, že sme sa len... váľali. Aj keď to neznamenalo vždy nevyhnutne mať sex. Váľať sa dalo na sto spôsobov, len tak nečinne, čumiac do neba, na strop a najčastejšie jeden na druhého. Aktívne, zapájajúc do toho čumenia aj iné zmysly, najlepšie dotykové. Postupne zapájajúc všetko, vždy najskôr pomaly, opatrne, neskôr odhadzujúc všetky zábrany. V mojich spomienkach sme vždy začínali ležiaci vedľa seba a končili ležiaci vedľa seba + držiaci sa za ruky + so zmeneným rytmom dýchania + mierne strapatejší ako predtým.

Zaclonil som si dlaňou oči a rozhliadol som sa. Všade samá bieloba, sem tam trčiaci náhrobný kameň. Nemusel som dlho pátrať, aby som objavil jedinú farebnú vec v tomto zakliatom svete. A čo robila? Váľala sa...

"Hej, Evans!" vykríkol som a neďaleko sa dvihol vyplašený kŕdeľ vrán. "Čo tam robíš?"

Človek v tmavomodrej bunde, ku ktorému viedli hlboké stopy, sa ani nepohol. Začal som sa brodiť k nemu, uškŕňajúc sa spokojnosťou a čakajúc na tie ďalšie pocity, o ktorých som vedel, že sa vynoria len čo sa k nemu priblížim. Blížil som sa a môj úsmev sa menil.

Ležal pri jednom náhrobku akoby on bol ten mŕtvy, čo sa má nachádzať asi o dva metre hlbšie. S rozhodenými nohami a rukami, nedotknutým snehom všade vôkol - bolo vidno, že sa ani nepohol odkedy tam padol. Dohora mu trčali nové topánky, čo vyžobral od rodičov na Vianoce, také čierne kanady s hrozne hrubou podrážkou, hrozne som mu ich závidel. Typické obtiahnuté čierne džínsy, modrá bunda vylezená nad pás, takže mu trčal kúsok holého brucha nad širokým vybíjaným opaskom. Na sekundu som sa zhrozil, ale hneď zahnal tie starostlivé obavy, neboli sme predsa hlúpi dospelí, aby sme sa babušili do štyroch vrstiev ako cibule. Hlavu mal zapadnutú v kapuci, čierne vlasy dnes mimoriadne prezícne sčesané úplne do tváre, dlhá ofina prekrývajuca jedno oko, ktorým na mňa možno pozrel, ale nedalo sa to rozoznať. Každopádne sa tváril, že ma nevidí do poslednej chvíle, ešte aj vtedy, keď som padol obkročmo nad neho s úsmevom, ktorý už nebol len šťastný a spokojný, ale aj veľmi prítulný a asi až moc zvrhlý.

Dal som mu "ahoj" spôsobom, ktorý som si na väčšine iných miest musel odpustiť. Sneh zapraskal, zaborili sme sa hlbšie o pár centimetrov, keď som sa vášnivo vrhol na jeho ústa a v okamihu si vydobil jeho pozornosť. Pár rýchlych úderov srdca, kým sa v tele pospájali chemické reakcie a už ma objal, len malý skrat a nepozornosť jedného z nás a asi oboch, výbuch jadrovej elektrárne a už som ležal v snehu ja, nechávajúc sa chvíľu gniaviť jeho váhou, strácajúc sa v slasti z jeho nepríčetnej lásky a potom si ten krásny chlapec nado mnou uvedomil, že láska medzi chlapmi je švihnutá a že dávať najavo akúkoľvek sentimentalitu voči mne je šialené a odtiahol sa.

Spokojne som sa usmial, on úsmev potlačil. Nemuseli sme si nič povedať, už od začiatku. Stačilo len drobné gesto, tajná informácia vložená do toho, ako som pomaly dvihol ruku a zahrnul jeho čierne vlasy do pôvodného stavu, ako som sa nežne uškrnul, vediac, že zase v duchu nadáva na kvalitu vlasovej kozmetiky. Vedeli sme o svojich citoch, aj keď sme momentálne neboli pripravení o nich hovoriť. Ak vôbec niekedy...

"Neboli sme dohodnutí," povedal, obviňujúc ma z rušenia jeho "ležať-na-cintoríne-a-tváriť-sa-ako-mŕtvy" zámerov.

"Ja viem!" vyletel som znova do sedu a rozjarene som sa natiahol po zdrape papierov, ktoré kedysi boli časopisom pre násťročných, po mojom zaobchádzaní už len roztápajúcou sa farebnou gučou. "Ale pozri! Pozri, sú tu tvoje fotky!"

Otrčil som mu mokrú dvojstránku s kričiacim čiernym nápisom: Alex Evans! Odkiaľ berie inšpiráciu? Spokojne som pichol prstom do fotky pláže so zamrznutým okrajom mora a prederavil som to posledné, čo na nej bolo vidieť.

"Eh, no tak... Ale boli tam tvoje fotky, zajtra ti kúpim nové vydanie, uvidíš."

Odvrátil oči od mačkanice, čo som hodil do snehu za seba a ticho niečo zabručal. Naklonil som hlavu na bok, rozmýšľajúc, či to bol nezáujem a pokúšajúc sa skryť sklamanie som sa dotknuto spýtal:

"Čo trucuješ?"

Sklonil si hlavu na kolená, tentoraz bez zvuku, kapuca mu úplne zakryla tvár. Netuším, prečo sa tak rád pod ňu skrýval, ale robil to schválne. Možno mal paranoju z toho, že ho baby na ulici spoznajú, neriešil som to, pamätal som si časy, keď by som aj ja najradšej chodil po kanáloch. Predtým, než mi ukázal, že som vlastne pekný...

"No dobre, kašli na to. To sa ani netešíš, že ma vidíš?"

Hlúpa otázka, keďže som ho očividne vyrušil v rozjímaní nad koncom sveta. Zamračil som sa, takéhoto odmietavého som ho ešte nezažil. Mával svoje nálady, ale tie sme tak nejak mávali vždy spolu, nebolo nič krajšie ako spoločná depresia nad krutosťou a bezohľadnosťou okolia. Taká, ktorú sme znášali spolu, riešili spolu. A nakoniec sa vždy len smiali, že sme typickí emo chalani, potrebujúci teplo objatia, toho vzájomného objatia.

"Tak ja idem," postavil som sa naštvane, s pocitom, že sa práve začal koniec. Raz to muselo prísť, nemohli sme spolu ostať naveky, nebol som tak blbý, aby som si to neuvedomil hneď na začiatku. Raz si začneme vadiť. Raz si prestaneme stačiť. Hlúpe bolo, že ja som to tak ešte necítil.

Spravil som pár krokov.

"Počkaj..." zaznel za mnou zastretý hlas a ja som skoro nadskočil radosťou. Otočil som sa ale veľmi pomaly a nahnevane naňho zagánil. Ja som veľmi citlivý chlapec, veď to vieš. Je strašne ľahké mi ublížiť. Tak to prosím nerob...

Pokrútil hlavou, v očiach taká zvláštna bezmocnosť. Kľakol som si späť k nemu, už len pre tie oči, miloval som ich, práve do nich som sa zamiloval. Mohol zo sebou na fotkách robiť, čo chcel, nič sa nevyrovnalo ich originálnej šedasto-modrej farbe, pripomínajúcej plač beznádeje.

"Čo je?" spýtal som sa ľútostivo, tentoraz nepredstierajúc, že ma jeho ignorancia ranila. Dvihol ruku a pohladkal ma po rukáve bundy, dívajúc sa radšej na tie dotyky akoby mi mal pozrieť do tváre.

"Chcel som byť sám, lebo potrebujem nad niečím rozmýšľať. Prepáč."

"A nad čím?"

"Vieš... Niekto videl tvoje fotky."

Nechápavo som nadvihol obočie a nervózne si upravil aj tak dokonale držiace vlasy. Neviem, prečo mne vždy stáli tak ako som chcel a jemu nie, on sa preto vždy hneval a vravel, že ich mám lepšie. Ja som si skôr myslel, že jeho sú kvalitnejšie a preto ich ani kilo tužidla a laku nedokáže spacifikovať. Miloval som, keď mu občas niekde odstával vlások tak, ako nemal...

"Moje fotky?"

"Hej, tvoje. Vlastne, moje fotky. Teda tie, čo som ja nafotil a si na nich ty."

"A? Kto ich videl?"

"Jedna agentúra."

Tak. A boli sme tam, kde sme chceli byť. Či skôr nechceli. Sadol som si do snehu a zničene som sklonil hlavu. Nikdy sa to nemal dozvedieť, zistiť, čo mi povedali a čo mi navrhli. Ja sám som sa snažil na tú úžasnú ponuku zabudnúť, odďalovaľ som svoje rozhodnutie tak ako sa dalo a doteraz im nedal definitívnu odpoveď. Lebo som vôbec nevedel, čo mám robiť. Odísť a robiť modela v New Yorku? Bolo by to bláznivé a bolo by to perfektné, príležitosť, akú nedostáva každý každý deň. Odísť a opustiť ho? Absolútne nemysliteľné, ani za milióny dolárov...

"Prepáč..." začal som ticho, žmoliac si bezprstové rukavičky. "Ja som ti to nechcel povedať, lebo..."

"Čo nechcel povedať?" prerušil ma zarazene.

"No s tou agentúrou..."

"Veď si o tom nevedel."

Vyjavene som dvihol oči a stretol sa s jeho podozrievavým pohľadom. O čom to rozpráva?

"Povedali mi..." začal som znova a on ma znova zrušil:

"To mne povedali."

Niekto vypol slnko, na oblohe sa nakopili ťažké šedé mraky, na aké sme boli v poslednej dobe zvyknutí. Akonáhle nemal svet zdroj tepla, začala byť zima. Až príliš veľká zima.

"Tebe?" šepol som a od úst mi vyšiel obláčik pary. Nevdojak som si pošúchal dlane, mráz sa začal vkrádať do môjho tela.

"Áno," hlesol Alex nechápavo, prebodávajúc ma nedôverou, mučiac nevyslovenými otázkami. "Že perfektne fotím. Videli tie tvoje fotky z lesa, tie sa mi fakt podarili, podľa mňa sú najlepšie aké som kedy... No a že ma chcú. Aby som pre nich fotil. V New Yorku."

Aha. Tak preto. Dostal si rovnakú, alebo podobnú ponuku. Odišiel si z domu na miesto, kde ťa nemal nikto nájsť, aby si o tom všetkom porozmýšľal. A ako sa zdá, tebe je to jasnejšie, ako bolo mne. Ty chceš ísť...

"Ale ako si to vedel? uprel na mňa tie týrajúce oči, nedokázal som na nich ani pozrieť. Aké sú perfektné, dokonalé, nemusel by si ich ani obťahovať čiernou linkou, aj tak by žiarili. A zabíjali.

"Nevedel som. Toto nie."

"A čo potom?"

"Nič, to... kašli na to. Odídeš?"

Kašli na mňa. To by urobil každý. Vzal šancu, čo mu život ponúka, stal sa niečím viac ako len rádovým občanom Kanady. Niečím dôležitejším ako bezvýznamný emo chlapec s nezvládnuteľnou búrkou smútku v duši. Nemáš si vlastne medzi čím vyberať, pre teba je rozhodnuté. Možno si mi to ani nechcel povedať. Ale prišiel som a ty teraz nevieš, ako to vysvetliť, ospravedlniť sa, niečo si vymyslieť, aby som pochopil to, čo je úplne jasné, ale aj tak to bolí...

Hľadel som naňho a vedel, že by tu bolo riešenie. Stačilo by povedať, že mám rovnakú šancu, že ak by som povedal agentúre áno, mohol by som ísť s ním. Zároveň som však vedel, že mu to nikdy nepoviem. Lebo ak je on schopný opustiť ma, nech to spraví teraz. A nie o pár rokov v New Yorku, kde nebudem mať už vôbec nikoho okrem neho.

"Vieš, strašne dlho som rozmýšľal, ako ti to povedať..." začal napĺňať moje tušenia. Ani som necekol, nechal som ho, nech hovorí, nech povie, že kariéra je preňho dôležitejšia. Snažil som sa to pochopiť a pochopiť som to nedokázal. Lebo pre mňa bol dôležitejší on. Zrazu mi to bolo tak zrejmé, až mi bolo do plaču. Ja som od začiatku vedel, že tam nechcem ísť, aj keď som váhal. Teraz bolo váhaniu koniec. Zoči-voči nemu som vedel, že ho nedokážem opustiť.

Nasilu sa zasmial, naozaj nevedel, ako to vysloviť. "Asi... asi by som to ani nedokázal... ale teraz..."

Čím dlhšie váhal, tým viac sa mi chcelo plakať. Stále si poťahoval konce rukávov, kúsal miesto na spodku pier, kde nosieval piercing a teraz ho tam nemal. Napodobnil som ho a kusol si do svojho, zabolelo to, aj keď oveľa menej ako to, čo mi sťahovalo vnútro.

"Chceli odo mňa hneď odpoveď, ale povedal som, že si to ešte rozmyslím. Ale hneď mi bolo jasné, čo odpoviem."

Myslel som, že ma prepáli tým zúfalým pohľadom. Že sa roztopí všetok sneh okolo neho, díval sa tak priamo, ostro, akoby ma chcel skôr strhnúť k sebe a nie odhodiť. Oči ma príšerne štípali, nevedel som, čo už mám spraviť, aby som to ukryl. Predo mnou bola celá moja budúcnosť, život bez neho, čierna tma.

"Nejdem tam."

Nestihol som sa ani nadýchnuť, vôbec si niečo uvedomiť, keď sa ku mne naklonil a rýchlo, skôr než by si to asi rozmyslel, vzal moju tvár do dlaní.

"Nejdem. Nemôžem," šepkal nešťastne, "Ak by som mal odísť od teba, asi by som umrel. Ted, ja viem, že to je hlúposť a myslíš si práve o mne, že som debil a že sa so mnou asi prestaneš baviť, ale..."

"Ale?" hlesol som vyjavene, stuhnutý šokom, vôbec nechápuc, čo mi to tu rozpráva a prečo nehovorí to, čo som čakal. Jeho zreničky sa chveli, mihali raz na jednu, raz na druhú stranu, z jeho pootvorených úst šla horúca zúfalosť. Otvoril som ústa tiež, odpovedal na našu tajnú formu komunikácie, nevedomky ho podporil v tom, čo sa mu zdalo nemožné vysloviť. Čo bolo nemožné aj pre mňa. A čo sa v tichu prvých snehových vločiek, v jemnom bielom šere a pozadí smrti stalo pravdou.

"Milujem ťa..."

Nevedel som, ako sa dá k niečomu takému dostať, ako sa to cíti, ako sa to vyslovuje. On to chápal ešte menej. A aj tak to povedal. Potvrdil roztraseným, ale tak nežným bozkom, až som musel privrieť oči a zaželať si niečo o nepominuteľnosti chvíle. Odtiahol sa odo mňa až moc rýchlo na to, aby mi to bolo milé, ostal som zakvačený v jeho bunde a naklonil sa pre zmenu ja k nemu. Vločky mu dopadali na tvár, bol krásny, roztomilo vystresovaný, zaplavila ma vlna nežnosti, jemne som sa usmial. Bolo to také hlúpe. Tak nezmyselné báť sa a pochybovať o ňom. Myslieť si, že keď niekto niečo tají, musí to byť nevyhnutne zlé. Skrývať sa dajú asi aj krásne veci a neviem prečo, ale dá sa pre ne hanbiť. Ja sa asi hanbím, ale aj tak mu musím povedať...

"Ja môžem ísť do toho New Yorku s tebou, idiot. A neviem, o čo sa tu snažíš, ale ak ti to pomôže... ja ťa predsa tiež milujem..."

A sneh padal a padal. Zakryl to, čo nemal nikto vedieť. Utlmil slová, čo nemal nikto počuť. Náš smiech, vysvetlenia, zvuky tichých vzdychov. Prikryl chladivou prikrývkou horúčavu, pocukril šťastie. Moc odvážna vrana skoro zinfarktovala pod zásahom modrej bundy, čierna zakryla meno nebožtíka na náhrobku. Opasok sa zaryl hlboko do snehu, sveter odfúkol vietor víriacich vločiek. Smiali sme sa, zapadnutí v bielom hrobe snehu, túžili byť pri sebe bližšie, tesnejšie, na krátku chvíľu, na čoraz dlhšiu chvíľu. Nikdy sa od seba neodtrhnúť, vymyslieť hocčo, aby sme sa nemuseli pustiť z objatia.

Nemusím asi hovoriť, že sa nám to dokonale podarilo, najbližší týždeň sme obaja strávili spolu v posteli s horúčkami. A aj keď to naše okolie nieslo ťažko, donútili sme ich zvykať si. Na počudovanie to pochopili veľmi rýchlo. Slávnym deťom s veľkou budúcnosťou sa asi ľahšie odpúšťa ako bezvýznamným spratkom, čo si vedia akurát tak maľovať čierne linky a pokúšať sa o samovraždu. Tento svet bol vždy krutý k niekomu, kto je bezvýznamný. Pamätal som si to, stačilo mi postaviť sa k zarosenému oknu, za ktorým vábila noc, vyhrnúť si rukáv, odmotať náramky. Tam vonku je veľa detí, ktoré si práve teraz malujú na zápästie nápis: "Cut here". A chlapec, ktorý k nim odzadu príde, objíme ich a šepne do ucha: "Cheer up", je len odrazom v skle...

***

The end

***

All rights reserved by Noriko-chan (mail to: divinity@pobox.sk)


Alex Evans fanfiction - Kampai Je T'aime

21. listopadu 2007 v 10:52 | Noriko-chan
KAMPAI JE T'AIME
***
Vysvetlenie: 1) Táto poviedka NIE JE o skutočnom Alexovi Evansovi. Ale keď to budete čítať, predstavujte si jeho, chich :D
2) Nemá nič spoločné s PureBoys, aj keď názov som prebrala z ich pesničky. Ani neviem prečo, tak nejak sa mi to hodilo XD
Warning: obsahuje homosexuálnu tému, nečítať, ak s tým nie ste stotožnení
***
*
Sedel som na múriku pri zastávke a snažil sa tváriť, že mi nie je zima. Pohľady okolo stojacich ľudí jasne naznačovali, že som sa musel zblázniť, bolo mínus desať stupňov, zima ako v ruskom filme, podo mnou ležal čerstvo napadaný sneh. Ignoroval som zhrozené pohľady a na chvíľu sa pozastavil pri tých chápavých. Teda tých, čo si mysleli, že chápu. Moje oblečenie. Môj výzor. Emo decká sa v tomto období radi týrali krátkymi a tenkými bundami, premočenými číňanami. Tej hŕstke vyvolených, prevažne v mojom veku, bolo jasné, o čo mi tu ide. Chcem prechladnúť a zomrieť. Dostať zápal pľúc, obličiek, či ešte niečo horšie. Premrznúť, padnúť do záveja snehu v tmavej ulici, už nikdy sa nepostaviť, nemusieť čeliť tomuto svetu. Celkom pekná smrť. Problém bol v tom, že ja som emo nebol a umrieť som rozhodne nemienil.
Pritiahol som si do tváre kapucňu s chlpatým okrajom, pokúšajúc sa ukryť svoju tvár pred dievčaťom s umelohmotnou ružovou čelenkou. Nemal som záujem o jej záujem a niečo predstierať ma už prestávalo baviť. Definitívne tento večer ma to baviť prestalo.
Pohýbal som zrmznutými nohami a opatrne vykukol smerom do hustej a nekonečne pomaly sa vlečúcej premávky. Bolo deväť hodín večer. Sedel som tu už hodinu. Nemienil som sa tým zabiť, aj keď mi tento svet liezol na nervy svojou komplikovanosťou a neustálymi problémami. Čakal som na autobus, tak ako všetci vôkol mňa. Až na to, že ja som nechcel nastúpiť.
Bol som nervózny. Snehová kalamita v meste ma vždy bavila, hlavne keď som sedel doma za oknom a pozoroval ťažké snehové vločky, neochotne sa znášajúce k zemi. Miloval som sneh, lebo som miloval bledé farby, lebo som mal rád jeho príjemne chladivý a zároveň iracionálne teplý dotyk, lebo som sa nevedel vynadívať na jeho krásu. Zložitú a pritom čisto jednoduchú. Rozprávajúcu o teplej noci pod hrubou páperovou perinou...
Nemohol som sa dočkať. Mal tu byť už dávno. Ešte raz som vykukol spod kapuce a odhrnul si z očí čiernu ofinu, pomaly prestávajúcu držať tvar. Toto asi nebolo "každé počasie", o ktorom hovorili všetky reklamy na super laky a tužidlá. Pokúsil som sa pohnúť prstami vo vačkoch, ale od lakťov nižšie som nič necítil, takže mi zrejme už odumreli. Naozaj by to bola pekná smrť - uškrnul som sa do svojho čierno-šedo páskatého šálu. Zmrznúť, čakajúc na autobus na konečnej zastávke v odľahlej štvrti mesta. Očividne bezo zmyslu, lebo som ignoroval spoje, čo prišli a ďalej vyzeral to isté číslo. Čakajúc na zázrak. Na môj zázrak...
Ktorý sa zrazu vynoril na obzore, v kolóne áut, v hustom snežení odrážajúcom sa v reflektoroch. Bolo to už tretí krát, čo som vstal z múrika a nadšene sa otočil proti smeru jazdy. Spolu s nádejou sa mi do vzdialenejších končatín tela začala vracať krv, ucítil som si prsty na rukách, trochu aj na nohách a ešte niečo iné. Rýchlo som sklopil hlavu, ukrývajúc svoj úsmev pred ľuďmi, ktorých zaujalo moje náhle zmŕtvychvstanie a nedočkavo som začal kresliť špičkou topánky do snehu písmenká. Napísal som EMO, ani neviem prečo. Viem, že emo bol môj životný štýl, moje myslenie a môj výzor, ale prídavné meno "môj" by som spred každého toho slova vymazal. Zdalo sa, že sú moje, ale neboli. Boli ich. Všetkých okolo mňa, všetkých, ktorí ma tak videli a o ktorých som vôbec nemal záujem. Lebo len ja a... ešte niekto, sme vedeli, aký v skutočnosti som.
Pár snehových vločiek mi pristálo na mihalniciach, keď autobus konečne zastal predo mnou. Rýchlo som si ich zotrel a rozmazal si čiernu linku, absolútne zabúdajúc na to, ako som sa dnes výrazne namaľoval. To nebolo dôležité. Nič z môjho výzoru a to, čo som s ním robil, nebolo dôležité. Aj keď som mal o malú chvíľu zistiť, že to nie je celkom tak...
Rýchlo som prehliadal vystupujúcich ľudí, už znova naplnený istotou, že tentoraz bude medzi nimi. Moja istota zajasala ako šialená, radosť začala tancovať a ja som jasne cítil, ako mi horia líca, keď som ho zbadal. Keď on zbadal mňa. Jeho bledé oči sa vpili do mojich, nedávajúc najavo absolútne nič, bolo predsa okolo nás toľko neželaných pohľadov. Ale pozreli na mňa, zaryli sa hlboko do mňa, skoro som padol späť do snehu samým šťastím. Chcelo sa mi skákať, vyskočiť a objať ho, rovno tu na mieste ho povaliť a...

Bozkávať ťa - šepkal roznežnelý hlas v mojej hlave. Do skonania sveta a v túto sekundu najviac. Zbláznil by si sa zo mňa, keby si to vedel. Zblázniš sa, až ti to o tri minúty, tam za rohom, poviem, ukážem, dokážem...

"Alex," povedal tichý hlas a predo mnou zastal chalan, nižší odo mňa presne o štyri a pol centimetra, chudší ako ja, mladší ako ja. Moja kópia, čo sa týkalo štýlu obliekania a účesu a môj presný opak, čo sa týkalo jeho blonďavých vlasov. Dvihol ruku, ja že ma ide objať, obzrel som sa po ľuďoch, vediac, že sú mi aj tak úplne ukradnutí. Ešte vtedy som si však všimol, že drží nejaké papiere a že sa rozhodne netvári na to, že by ma šiel zahrnúť láskou, aj keď to slovo medzi nami zatiaľ nemalo zmysel.

"Povedz mi, že toto nie si ty!"

Nie, objať ma určite nechcel. Vlastne som si až teraz uvedomil, že sa tvári, akoby ma šiel zbiť. Moje nadšenie schladlo akoby naňho padla lavína a ja som nechápavo otvoril ústa. On zúril. Možno by som si myslel, že je naštvaný na tú dlhú cestu, na autobusy, v ktorých sa nekúri, alebo bezdomovca, ktorý vystúpil tesne za ním a so smutne úchylným pohľadom radšej odbočil, lebo malý tu mal spoločnosť. Lenže vtedy "malý" po mne šmaril tie papiere, zvrtol sa a rozbehol preč. Ako reakcia niekoho, kto je tak vytočený, že to nedokáže zvládnuť. Potrebuje si to dakde hodiť, spiť sa do nemoty, alebo... ale... čo sa vlastne stalo??

Nechápavo som sa zohol pre papiere, rýchlo namokajúce od ťažkého snehu a pochopil som. Boli to len čierno-biele výtlačky zlej kvality, ale stačilo. Bol som na nich ja.

**

Rozbehol som sa za ním. Všetko vo mne sa miešalo, nevedel som, čo chcem, čo poviem a urobím, dôležité v ten moment bolo len chytiť ho, pričapiť niekde na stenu a dozvedieť sa, čo si myslí. Kto mu čo nahovoril, kde čo zistil a ako veľmi sa to dotýka mňa. Alebo toho, kto bol na tých obrázkoch. Niekoho, kto žil a existoval v úplne inom svete.

Podarilo sa mi ho dohnať v ďalšej ulici, čiastočne preto, lebo sám zastal, čiastočne lebo tá ulica bola slepá. Bolo tu ticho ako v hrobe, zrejme preto, lebo z jednej strany bola zadná stena domu bez okien, z druhej vysoký múr a za ním cintorín.

"Ted!" skríkol som naňho, ale to už som stál tesne pri ňom a nechápavo hľadel na jeho stisnuté pery, oči zúžené do štrbiniek, vrhajúce blesky. Raz to muselo prísť, raz som ho musel spoznať aj inak ako večne sa placho usmievajúceho a súhlasiaceho so všetkým, čo navrhnem. Netušil som však, že to príde týždeň po tom, čo sme sa spoznali. Ak spoznať sa je ten správny výraz.

"Kam letíš?"

To asi nevedel ani on. Mal dnes večer byť u mňa, toto bola moja štvrť, on sa tu nevyznal, aspoň myslím. Mal u mňa posedieť, pokecať a... No, naši neboli doma. Vedel to. Aj to, že môže použiť moju zubnú kefku. A požičiam mu aj čisté prádlo, ak bude zajtra chcieť...

"Preč!" skríkol na mňa. "Aj tak máš inú robotu!"

Pozrel som na ruku, v ktorej som žmolil pokrčené papiere a znova naňho. Nevedel som, čo mám povedať. Odkiaľ k tomu prišiel, čo všetko videl, v akej forme to videl a hlavne... čo čítal.

"Toto..." pokúsil som sa jeden z papierov vystrieť, ostatné mi padli na zem. "Ale veď sme chceli... víno a... Doma mám víno, v chladničke, to isté červené, čo ti minule chutilo."

"Po ktorom som sa minule tak dobre opil, však?" odvetil trpko, pozerajúc sa čoraz menej zúrivo, čoraz viac nešťastne.

"Ale tak to nebolo. Veď vieš..."

"Neviem nič! Poznám ťa len týždeň! Čo poznám, nepoznám ťa vôbec! Ale všetko je na nete, že? Stačí naťukať do Googlu tvoje meno a spoznám ťa tak, ako ťa pozná celý svet!"

Videl to, čo vidí každý. Každý deň, každú noc, v každom časovom pásme, preložené do tisícich jazykoch, skomolené do neskutočných zmyslov a skutočných nezmyslov. Alexa, ktorý existuje tam. Nie tu. Lebo asi nikto nepozná Alexa, ktorý existuje tu. Presne na mieste, kde už nedopadá svetlo reflektorov, dokonca ani tej pouličnej lampy. Tu pred ním. V tme, naplnenej len poletujúcimi bielymi snami.

"Prečo si ma hľadal na nete?"

"To je snáď jedno, nie? Ale ak to chceš vedieť, tak som sa v škole nudil! Celý deň som si písal do zošitov tvoje meno! A na informatike proste zošity nemáme! A tak... bože, Alex, to si naozaj ty?"

Pustil som poslednú z mojich fotiek na zem a sklonil som hlavu. Kapuca mi padla viac do očí, nechcel som, aby sa na mňa viac pozeral, aby porovnával, zisťoval aký by som mal byť a aký nie som.

"Vyzeráš... vyzeráš tam inak. Tak... farebnejšie, tak..."

Neskutočne.

"Vyzeráš tam nádherne. Až moc. Nečudujem sa všetkým tým komentom, všetkým tým babám, čo ťa milujú, čo ťa chcú mať a..."

"Čo ma nemajú," ozvalo sa spod chlpatého okraja kapuce. Nevedel som, či mu toto všetko chcem niekedy povedať, nemal som čas ešte nad tým ani uvažovať. Všetko bolo také nové, on, ja, my dvaja spolu, tak ma to ohúrilo, že som zabudol na celý svet. To ja som si kreslil do zošitov jeho meno. Za posledný týždeň som nespravil ani jednu zo svojich fotiek, ktoré som predtým vždy nadšene upravoval vo photoshope, robil zo seba heartbreakera dievčenských srdcí a naivne si myslel, že to, čo fotím, je umenie. Zrazu som nechcel nič iné, len fotiť jeho, zachytávať ornamenty snehových vločiek, ktoré sa mu chytali na mihalniciach, rozpúšťali na perách.

"Keby som vedel minulý týždeň, že si nejaký nafúkaný model..."

Tak čo? - chcelo sa mi vyhŕknuť. Nikdy by si neprijal to takmer nevyslovené pozvanie na súkromný pohárik vína na oslave narodenín mojej sestry. Nezistil by si v kúte kuchyne, že čierna saje červenú tak dokonale, že to takmer nevidno ale aj tak musia ísť naše tričká do prádla. Že ti moje veci celkom seknú, ale ešte lepšie ti pristane moja prikrývka a najviac ti to svedčí pod ňou, strieskanému na mol a robiacemu veci, ktoré budeš ľutovať. Že si ich potom neľutoval bol zázrak, že som ich neľutoval ja asi pominutie zdravého rozumu. Ale neľutovali sme ich obaja tak, že sme sa opäť stretli, včera, boli spolu a... boli spolu...

"Ted, ja nie som model. Fotím to sám. A... nie je za tým nič, vôbec nič. Že sa to ženským páči... No nech. Nikdy som sa so žiadnou z nich nestretol, možno sa mi trochu páči ich obdiv, ale... oveľa viac..."

Oveľa viac sa mi páčiš ty. Ale je divné povedať to chalanovi. Preto mlčím a len sa na teba dívam a ty sa pozeráš na mňa a vôbec nič nechápeš.

"Ja neviem, čo si mám myslieť," povedal chlapec predo mnou, chlapec, ktorý by sa stokrát viac hodil pred objektív foťáku ako ja.

"Ja neviem, čo ti mám povedať. To sa nedá vysvetliť," odvetil som.

"Daj si dole kapucu."

Ani som sa nečudoval jeho žiadosti, stiahol som si kapucňu dozadu a zadíval sa poza neho. Sneh vytrvalo zahŕňal toto mesto svojou pozornosťou, už jej bolo trochu príliš. Aj keď na môj vkus by mohol zapadať celý svet, premeniť sa na biele more, v ničom inom by som sa radšej neutopil ako v snehu. Práve teraz, tak ako minulý týždeň. Poliaty červeným vínom, strácajúci sa v bielych mäkkých vločkách.

"Nie si tak pekný, ako na tých fotkách," povedal ticho a pristúpil ku mne bližšie. Začalo snežiť hustejšie, začal som sa topiť. A nemohol som sa naňho ani pozrieť, lebo by som zomrel. Asi žiaľom z toho, že už nikdy neochutnám horkú príchuť alkoholu z jeho úst. Zrejme vlastnou sebaľútosťou, lebo kvôli hlúpej zábavke som veľmi rýchlo strácal jedinú vec, ktorá dokázala plakať tak, ako by som to vo photoshope nikdy nenakreslil.

"Ty debil," udreli mi do hrude jeho päste a ku mne sa dvihli oči tak výrazne modré, že keby som ho teraz odfotil, nikto by mi neuveril, že som tú farbu neupravoval. "Prečo máš na fotkách dva piercingy v perách?"

"Vždy som nosil dva," prehltol som nasucho, študujúc lesklé kvapôčky na konci jeho rias z pohľadu umelca. "Ale keď som ťa... odkedy som ťa... No dobre, keď som ťa videl vo dverách, tento som si vybral, lebo ty ho máš tiež... tuto..."

Nešťastne som sa dotkol malého trblietavého kamienku na spodku jeho pier, na tej strane, kde som ja nemal. Môj prst sa mäkko zaboril do jemnej tenkej pokožky, neviem či chtiac alebo nechtiac, potiahol som mu peru dole. Nedotklivo sa uhol, ale hneď zase ku mne dvihol oči a trucovito šepol:

"Ty si vedel, že sa budeme bozkávať? Povedz, ty si ma vlastne schválne opil."

Čím dlhšie som sa naňho díval, tým viac som nadobúdal dojem, že niekoho tak pekného som ešte nevidel. Vedel som to už aj predtým, ale zabúdajúc na moje fotografistické nadšenie, nikdy som ho neštudoval z tohto pohľadu. Spravil by som mu neskutočnú kolekciu fotiek. Všetci by padali na zadok. Plavé vlasy s bielou čiapkou snehu, leskom od roztopených vločiek zvýraznené pehy okolo nosa, odraz vzdoru a malej prosby v očiach. Odfotím ho. Hneď tu a teraz.

"Počkaj tu, skočím si pre foťák."

Jeho ruky sa zadrapili do mojej bundy. "Čo ti šibe?"

"Vyzeráš super v tom snehu, to treba zvečniť."

"No počkaj, to... to ti nedovolím."

"Prečo?"

"Mám na seba autorské práva."

"Koľko stoja?"

Jeho ruky sa pohli vyššie, ovinuli sa mi okolo krku. "Veľa, pán Evans, veľmi veľa..."

Každou ďalšou sekundou vyzeral dokonalejšie a neuveriteľnejšie. Opretý o múr naoko proti svojej vôli, špiniaci si pre zmenu svoju bielu bundu. Cvak-cvak. Nakláňajúci hlavu na bok, privreté oči, len cez malé štrbinky pozorujúci, čo robím. Cvak. S perami pootvorenými, sčervenenými a zvlhnutými slinami, keď som sa od neho odtiahol. Cvak, všetko sa ukladalo do foťáku mojej mysle a ja som ako zmyslov zbavený chcel tých fotiek viac a viac. Zrazu som mal možnosť fotiť ho kľačiaceho na kolenách, hneď na to padnutého do vysokého záveja na konci chodníka. Fotiť jeho smiech, detaily jeho úst, očí, nosa, pramene jeho vlasov, pomaly prestávajúce držať tvar mokrosťou, ktorá sa do nich lepila.

"Sľúbil si mi, že môžem u teba spať," pripomenul mi, keď sme sa prestali válať v snehu a rehotať, keď sme už len pokojne ležali vedľa seba, ako praví emo-boyovia túžili po smrti prechladnutím a chytali vločky na vyplazené jazyky.

"No, ak ešte stále chceš... s niekým ako ja..."

"Bože, s Alexom Evansom? Že by som nechcel? Všetky baby skapú, keď im poviem, že som bol prvý, kto ho pretiahol!"

Vyjavene som vytreštil oči do obrovských padajúcich vločiek a zopár z nich mi zabehlo v ústach.

"A... ale... ja som..."

Diabol prezlečený za nevinného ema sa naklonil nado mnou a potmehúdsky sa uškrnul:

"Zabúdaš miláčik na to, čo hovoríš, keď si spitý. Ale ja si pamätám, čo som ti sľúbil..."

***

The End


***

All rights reserved by Noriko-chan





Alex Evans

18. listopadu 2007 v 12:57 | Noriko-chan
Ak chcete najkrajšieho chlapca a páči sa Vám EMO štýl, mám pre Vás meno: Alex Evans. Ak chcete len najkrajšieho chlapca, tiež Vám poradím: Alex Evans. A ak proste len hľadáte to najlepšie, čo príroda ponúka, je tu Alex Evans :)
Okay, toľko aby som spravila zadosť ódam. Podľa mňa a podľa toho, čo som sa dočítala, je Alex síce pekný a síce nafotil množstov fotiek, ktoré by si každá bishounen-fanynka vycapila nad posteľ, ale je to aj docela normálny puberťák, ktorému sa nechce chodiť do školy a ktorý má isté umelecké vlohy.
Tu zopár info o ňom:
* jeho celé meno je Alexandre
* 30. Júla mal 17 rokov
* žije v Montreale, Kanada
* rád premýšľa a rád je sám
* keď má čo povedať, tak povie
* má svoju vlastnú kolekciu fotiek
* jeho vášňou je písanie
* neustále počúva hudbu
* jeho hrdinom je Avril Lavigne (ehm, no dobre, veď má sedemnásť...)
* má myspace
* má 15 ročnú sestru
* nevychádza dobre s mnohými ľuďmi
* vytvoril ... no, ako to preložiť, asi nijako, tak tu: heartbreaker clothing
* miluje čítať knihy
* láska je niečo, čo sa podľa neho dá len veľmi ťažko pochopiť
* chodí na Dawson college
* mnohým ľuďom neverí
* má deviantart, pretože miluje umenie
* momentálne píše knihu (?? no to som zvedavá)
* šaty sú preňho niečo, čo by si nemal kupovať tak často
* nesťahuje si hudbu, ale ju kupuje
* jeho dobrým priateľom je jeho ipod
* má LG prada mobil (??)
* má svoj blog, kde sa dočítate o jeho duševným pochodoch a ak to chcete po francúzsky, tak tu

Mňo, vo mne vyvoláva Alex dojem chalana, s ktorým sa dá veľmi ľahko spojiť. Takže dievčatá (a chlapci)... hor sa naňho :)

Death Trance love tragedy by Ni-chan :D

16. listopadu 2007 v 15:24 | Nori |  yaoi & shounen ai
No, takže, pôvodne som chcela dať lízatko každému, kto úhadne pointu tohto klipu, ale po pár testoch na nič nechápajúcich nevinných uškách som zistila, že asi nie je také ľahké pochopiť moje duševné pochody vložené do umeleckého diela (ehm, ehm). Takže, toto video má asi takýto príbeh:
Tak Sakaguchi (samuraj v bielom) sa čírou náhodou stretne s Takamasom Sugom (mních), chce ho najprv zabiť, potom si to rozmyslí, lebo mních naňho vrhá psie pohľady. Zaľúbia sa, vyspia sa spolu (počas toho symbolického ohníčka v noci:) Lenže Tak je samotársky samuraj a tak mnícha opúšťa s tým, že to bolo len na jednu noc. Mních je sklamaný, nájde iného chlapa a putuje s ním. Chlap - slizák ho chce dostať, mních sa bráni, lebo miluje Taka. Tak zisťuje, že mu mních chýba a tak sa ho vydáva hľadať. Slizký chlap donúti mnícha k sexu (tá zbraň a potom symbol padajúceho pierka:) Po dlhom čase beznádeje sa mních a Tak stretajú, hurá, hurá, lenže objavuje sa nový nepriateľ - ženská. No a záver si vychutnajte sami :D
More info about the movie Death Trance