Říjen 2007

Short yaoi fiction - Together forever

25. října 2007 v 14:23 | Noriko-chan |  yaoi poviedky
*TOGETHER FOREVER*
***
Venované predovšetkým mne, lebo som už dlho chcela napísať o dvoch bratoch XD
Ďalej venované Lwen-chan, dúfam, že je tam dosť poetickosti pre jej nevinnú (?) dušu
A venovené Li-chan, dúfam, že je tam dosť explicitnosti pre jej zvrhlé ja ;))
***
Pomaly sa to stávalo neúnosné. Vlastne pomaly len do včerajšieho večera. Všetko sa to vlieklo, situácie, pohľady, dotyky... Každé jedno jeho slovo. Každý pohyb dlhých štíhlych prstov, zapravujúcich biele vlasy. Každé sklopenie bledých rias na zružovené hebké líca. Všetko. A na konci všetkého stále nič.
Miloval svojho brata. Mal ho rád tak ako sa len bratia môžu mať radi, matka ich k tomu predsa viedla od malička. O to viac, že boli dvojičky, jedna duša, jedno... no, tá duša zatiaľ stačila. Aspoň Momoshirovi, o minútu mladšiemu ako on sám. Rovnakému ako on a predsa odlišnému ako len deň a noc môžu byť. Snáď nikto okrem nich dvoch a rodičov neveril, že ich mal jeden otec a už vôbec nie ten, kto sa za ich otca hrdo vydával. Knieža temnôt mal síce značné schopnosti, ale vytvoriť dvojčatá, z ktorých jedno vyzeralo ako čistokrvný japonec a druhé ako severský princ, sa snáď nemohlo podariť ani jemu. Azda preto si často uťahoval z ich matky, že si ich vysnívala a spravila z tých snov... Akokoľvek to bolo, Ichimarovi to začalo všetko až teraz dochádzať.
Neúnosnosť sa stupňovala. Zabývavala sa v jeho hrudi, rozložila si ohníček a rozhodla sa, že ostane. Navždy? Už teraz sa mu z toho šla rozskočiť hlava. Možno srdce. Celé telo. Ale čo si bude nahovárať, najviac tie miesta tam dole... Rozzúrene buchol krabičkou, v ktorej si jeho brat schovával čačky do vlasov a v zrkadle sa odrazili jeho blčiace čierne oči. Už to viac nevydrží! Mal prísť, mali sa porozprávať, vysvetliť si to, čo sa stalo. Raz a navždy sa rozhodnúť, prestať to preťahovať donekonečna a do tejto beznádeje! Ale on neprišiel, odignoroval jeho smsky, že sa majú stretnúť v ich izbe. Možno sa do tej izby už nechcel vrátiť nikdy po tom, čo sa v nej stalo. V tom prípade v nej on tiež neostane.
Ichimaru vybehol z izby na poschodí a skoro sa potkol o príliš dlhé ľanové nohavice, ktoré nosil nadoma. Mama mu ich chcela skrátiť, ale on jej to dôrazne zakázal, v duchu dúfajúc, že ešte trochu podrastie; rast v šestnástke sa podľa jeho súkromného názoru nemohol zastaviť na stošesťdesiatichôsmych centimetroch. Zbesilo zletel po schodoch za sprievodných zvukov slona v porceláne a odignoroval rozbíjajúcu sa starožitnú japonskú vázu. Hmotné veci nemali v jeho živote nikdy miesto. Ak sa niekedy niečo rátalo, tak to bol Momoshiro a na toho bol práve nazúrený prinajmenšom tak ako aj sám na seba za to, čo si dovolil cítiť. Čo cítil už tak strašne dlho. Ale len včera pochopil, čo to znamená.
Nešťastie. Zatratenie. Večnú bolesť. A lásku, nasilu vtesnanú do klietky príbuzenských vzťahov.
Mienil sa ísť zabiť. Namiesto toho rozbil pohár v kuchyni a rozsypal tabletky na spanie po celom povrchu dlážky. Rozhodol sa ísť zničiť všetko živé do záhrady. Odniesli si to len dvere, ktoré za sebou zabuchol s prudkosťou, ktorá vytrhla jedny pánty. Zdal sa ako útly chlapec, to hej, ale po svojom otcovi zdedil netušenú silu, ktorá vyvierala na povrch v tých najnevhodnejších chvíľach. Ako napríklad teraz. Nemusel ho až tak vyľakať...
Biele vlasy sa mihli studeným vzduchom, rozčesli pochmúrne jesenné popoludnie, pripomínajúce umelý súmrak. Ako prvý sneh zažiarili v hnedých špinavých tieňoch umierajúcej záhrady a s ľahkosťou pierka sa zniesli na chrbát chlapca, ktorý naňho hodil len jediný pohľad belasých očí a znova sa rýchlo odvrátil. Ichimarovi to však stačilo na to, aby ostal stáť ako prikovaný, dosť na to, aby sa v jeho srdci strhla prudká búrka pocitov.
On plače. Tak málo ho vídaval plakať, až sa zdalo neskutočné, že by vôbec niečoho takého bol schopný. Bol slabší a zraniteľnejší ako on sám, ale plač? Veľké oči prikryté rozpitou mlákou, zamŕzajúcou a lesklou aj v slabom svetle dohasínajúceho dňa. Červené okraje viečok, mokré líca, trasúce sa pery, ešte stále sa nebadateľne chvejúce plecia, hoci by mu v tej kožušinovej veste nemala byť zima...
"Momo..." hlesol do ticha prírody, obkolesenej vysokánskym múrom. Momoshiro stál rovno pod stromom, pod holými pahýľmi, z ktorých sa do vysokej trávy pomaly znášali posledné listy.
Netušil, čo má povedať, zlosť v ňom brzdila a cúvala späť, na jej miesto nastupovala ľútosť, tak strašná ako náhle sa vynárajúce poznanie, že to plače kvôli nemu. Nemal iný dôvod na smútok. Zranil ho. Zradil ho. To jednou nocou ho zabil...
"Momo, ja... ja odchádzam!" vyhlásil trasúcim sa hlasom, mimovoľne si zúfalo vchádzajúc rukami do zopnutých čiernych vlasov. Ak to doteraz bola naliehavosť niečo spraviť, povedať, vysvetliť, zrazu vedel, že nič z toho nemá význam. To dlhé váhanie, obdivovanie niečoho, čo nikdy obdivovať nemal, spelo ku koncu. Vedel, že ten koniec musí raz prísť. Ale nikdy nečakal, že to bude "takýto" koniec.
Momoshiro sa znova prudko otočil, tentoraz snáď ešte rýchlejšie ako predtým keď tresol dverami a uprel naňho veľké vyplakané oči. Otvoril ústa, ale dostal zo seba len tichú hlásku, kým si uvedomil, že vlastne nevie, čo chce povedať. Akoby aj v ňom zúrilo niečo, čo sa nevedelo sformovať do normálnych slov, lebo na to, čo cítil, ešte žiadne slová nevymysleli.
"Odchádzam," zopakoval Ichimaru ticho to prvé, čo ho napadlo, to jediné, čo sa mu videlo správne. Nemohli viac ostať pri sebe, nie v jednom dome, v jednej izbe, v jednej... áno, v jednej posteli. Aj keď v nej vedľa seba spávali odmalička. Otočení si chrbtom, alebo ležiaci tesne pri sebe. Dotýkajúci sa zadočkami, ako to mal Momo v poslednej dobe rád. Myslel, že to speje k tomu... že mu tým naznačuje... Ale mýlil sa. Pomýlil sa strašne a už to nešlo vziať späť. Ničím.
"A kam?" vyhŕkol Momoshiro, nervózne si poťahujúc končeky svojich dlhých vlnitých vlasov. Ichimaru zvesil hlavu, odpoveď na tú otázku mu bola ukradnutá. Dôležitejšie by bolo spýtať sa prečo. Ale to asi obaja chápali.
"Hocikam. Preč," odvetil, prehrabujúc nohou lístie pri vchode. Preč od teba. Od toho, čo sa stalo. Ďaleko od tvojich voňavých vlasov. Zabudnúť na vláčnosť tvojich dotykov. Spáliť spomienky na tvoje mäkké telo. Na tvoje vyľakané vzdychy.
Stáli oproti sebe, vietor vyťahoval čierne pramienky z Ichimarových vlasov, pevne stiahnutých do drdola. Vháňal husté biele pramene do Momoshirových azúrových očí, zahmlene hľadiacich na svojho staršieho brata. Fúkal ich oproti sebe, aj keď to zákony prírody vylučovali.
"Nechoď," hlesol Momo potichu, zadržiavajúc plač, tlmiac vzlyky, úporne sa snažiac udržať slzy v očiach. Byť statočný.
"Musím," zamrmlal Ichimaru tlmene, zápasiac zo zúfalstvom, pokúšajúc sa dať mu posledné zbohom, otočiť sa a už ho nikdy nevidieť. Necítiť, nevnímať, nechytať...
"Ichi. Odpusť... odpusť, ja..."
Jeden vzlyk mu ušiel a Ichimaru napriek pevnému rozhodnutiu naňho bolestivo pozrel. Tak nech neplače. Nech sa netrápi len preto, že on je vôl. Že sa nevedel udržať. Že mu nestačilo objatie. Nestačili obyčajné bozky. Že potreboval viac...
"Nechoď preč len preto!"
Lenže práve preto musí ísť! Čo si myslí? Že si dokáže ešte niekedy vedľa neho ľahnúť? Naďalej si nahovárať, že sú bratia? Nie je preňho "len" bratom už pekných pár rokov. A aj keď k tomu zisteniu spel veľmi dlho, nakoniec sa k nemu dostal. A tým to končí. Akokoľvek sa majú radi. Práve preto, že ho má rád. Nenechá ho trpieť niečím, čo nechce. Nemôže týrať sám seba tým, čo nikdy nebude mať.
"Nebudem ti viac ubližovať," dostal zo seba priškrtene a konečne jeho telo podľahlo nástojčivým príkazom rozumu. Otočil sa, siahol po kľučke.
"Ani ja tebe! Sľubujem, že už nikdy... Prosím, len neodchádzaj preč! Ichi, toto som nikdy nechcel! Veď môžeš spávať v inej izbe, ak to tak chceš!"
V inej izbe, hneď vedľa tvojej. Vieš, že za tichých splnov je počuť aj dych z inej spálne, často sme tak špehovali Shimiho a Juna.
"Môžeš byť na druhom konci domu. Len nechoď preč z môjho života. Prosím... to nesmieš..."
Rozdeliť niečo, čo vzniklo v ten istý moment. Roztrhnúť napoly našu spoločnú dušu. Asi to tak musí byť, ak naše telá nemôžu byť jedným.
"Ty vieš, že to takto ďalej nejde," zašomral a pohol sa do kuchyne. Vošiel dnu a prešiel pár krokov, hneď za ním sa však ozvali rýchle kroky.
"Ichi!" skríkol jeho brat zúfalo, hlas sa mu triasol teraz v už nepotláčanom plači. "Prepáč! Ako to mám spraviť, aby si mi odpustil? Ja som nikdy nechcel..."
Zastal za širokým stolom. Dvere za Momoshirom sa zabuchli, zahalilo ich prítmie, slabé svetlo prechádzajúce cez husté záclony. Nechcel sa s ním o tom rozprávať, ale nakoniec asi bolo potrebné vysvetlenie. Len krátke, stručné, výstižné. Aby pochopil, že to nie je jeho vina. A on naozaj musí odísť.
"Ja viem, že si nechcel," povedal nešťastne, prechádzajúc dlaňou po drevenom stole, pomaly kráčajúc späť k nemu. "Ale ja som chcel..."
Momo si rýchlo zotrel slzy a nechápavo potriasol bujnou bielou hrivou. "Nechcel som, aby si si myslel, že..."
"Ale ja som ti to musel dať najavo..."
Na chvíľu sa zarazili, zdalo sa, že každý rozpráva o niečom inom. Ichimaru skúmavo preletel očami po bratovej tvári, obchádzajúc zúfalstvo, snažiac sa zbadať niečo iné. Žeby to bola plachosť? Tá tam ale predsa bola vždy. Žeby malá štipka nádeje? Kúsok túžby, aby... Naozaj rozprávali každý o inom?
"Momo, v noci som ťa skoro... to...," povedal do ticha, šťuknutie hodín spravilo bodku za mŕtvym nešťastím. A otvorilo tú scénu znova pred jeho očami.
Ležali vedľa seba ako každý večer a predsa v tom bolo niečo iné. Príliš blízke, moc dôverné. Prechádzal prstami v jeho vlasoch. Po jeho tvári. Po ramenách. Videl strach, ukrytý v belasých hĺbkach, ale nedokázal sa zastaviť. Nikdy ešte nezašiel na tie miesta, pod hebkú látku, na horúcu pokožku. Nikdy nevidel jeho viečka triasť sa a ukrývať všetko, čo mohli oči prezradiť. Nikdy ho nevidel tak bezmocného.
"Mal som čušať, ja viem..."
Naozaj bol bezmocný? Snažil sa na to nemyslieť, hlavne už nie teraz, ale vtedy v noci videl niečo iné. Že to je poddajnosť, s akou sa oddáva jeho rukám. Hanblivá dychtivosť, s akou mu pomáha zo šiat. Že v jeho bozkoch je zamdlievajúca horúčava. Rozpálené vábenie...
"Nemal som ti povedať nie..."
Nechápavo naňho hľadel, ako si kúše pery a nechty jednej ruky zarýva do stola. Skláňal hlavu s výrazom úporného vnútorného boja, ale keď naňho znova pozrel, bolo v jeho očiach rozhodnutie. Úprimnosť. Taká, aká bola medzi nimi vždy a ktorá sa včera niekde stratila, keď ho v noci skoro zhodil z postele, s prstami zalepenými od prípravy jeho tela...
"Zrazu ma napadlo, že si môj brat. Všetci.... čo povedia? Sme bratia, Ichi, nikdy nemôžme byť... milenci..."
Jeho bielovlasý brat, ktorý nikdy nemohol byť jeho mladším milencom, zrazu spravil rozhodný krok, pristúpil k nemu a zúfalo sa mu hodil okolo krku. V úplnom rozpore so svojimi slovami ho pevne stisol a s nešťastným povzdychom dvihol k nemu tvár.
"Bozkávaj ma," zašepkal neprítomne, vzdialene ako z druhého konca sveta a dôrazne pritisol svoje štíhle telo na jeho. Ichimaru cítil jeho teplo, nástojčivosť s akou takmer prikazoval dať mu to, o čo žiada... Váhavo sklonil hlavu.
"Sme predsa bratia," šepol nechápavo.
"Blbosť," usmial sa Momo smutne a pomaly vytiahol jednu červenú ihlicu z čiernych vlasov. "To ma napadlo včera, potom som nad tým rozmýšlal celý deň a... viem, že mi to nikdy neodpustíš, ale prosím... predtým než naozaj odídeš... daj mi ešte jednu šancu..."
Drobné chvejúce sa pery sa vtisli na jeho s dôraznosťou, ktorá ho úplne zaskočila. Včera mu to dalo veľa námahy, aby sa ich vôbec odvážil dotknúť a tie jemné, len veľmi pomaly sa prehlbujúce bozky ho napriek tomu unášali ako dravá riava. To, čo spravil Momo teraz, vrazilo do jeho tela ako ostrá čepel katany, rozseklo to všetky jeho nervy a on sa mu skoro zviezol k nohám.
"Čo?" uškrnul sa chlapec pred ním nevinne, pomaly vyťahujúci jazyk z jeho úst a nenápadne ho podopierajúci.
"Nič..." hlesol Ichimaru a nadvihol viečka, ktoré musel predtým prudko zažmúriť. To snáď nie je možné? Čo to robí? Prečo ho zrazu takto... takto sa ho dotýka...
Momo pomaly vytiahol z jeho vlasov aj druhú ihlicu a predtým už napoly povoľený uzol sa rozpadol. Hladké pramienky ako čierne hadíky prekĺzli na Ichimarovu hruď, padli do jeho tmavých mandľových očí, medzi ich tváre. Prilepili sa na Momoshirove ústa, ktoré sa zrazu jemne dotýkali jeho líc, bezhlasne obdivovali jeho krásu a znova sa vtískali na jeho pery s dychtivosťou, ktorú vlastnila len zranená láska. Len viac a viac... šepkali jeho privreté oči. Rýchlejšie, aby si nemal čas sa spamätať, začať rozmýšľať. Prečo to robím a načo to robím. Všímaj si len to, ako po tom prahnem. Zabúdaj na to, ako som sa bál včera. Na to, kým v skutočnosti som. Toto som ja, len toto je ten chlapec, ktorý sa ti chce položiť k nohám...
A Ichimaru nemyslel. Nemal kedy porovnávať včerajšiu plachosť s dnešnou dravosťou. Ten diabol mu na to naozaj nedával priestor. Zrazu ho mal Momo posadeného na stoličke a sedel mu na kolenách, pár odtrhnutých gombíkov s tupým cinknutím dopadlo na dláždenú podlahu a skrehnuté ruky sa dotkli jeho hrude.
"Bože, ty studíš," vzdychol do jeho úst a zaklonil hlavu, keď ho Momo nie príliš šetrne potiahol za vlasy.
"Stál som tam vonku asi tri hodiny," odpovedal mu udýchaný hlások, rezonujúci nedočkavosťou, prejavujúcou sa v nenápadných pohyboch jeho bokov. Ichimaru skoro zamdlieval, keď sa postupne dostávalo k jeho zmyslom, čo to imituje tým prirážaním a prečo mu tak rýchlo rozväzuje nohavice. Niečo ho popchlo k rovnakej činnosti - bleskovo z neho zhodil kožušinku, rozopol sveter, stiahol tričko... Na malú sekundu sa zasekol v obdivnom pohľade, ale Momove opätovné kmásanie jeho vlasov mu nedovolilo váhať. Jeho ruky skĺzli po nahej hrudi, obchádzajúc všetky dokonalé miesta a dotkli sa gombíkov menšestrákov. Miloval na ňom tieto nohavice, boli tak pekne voľné, ale zároveň mu obťahovali zadok, sto krát sa už pristihol pri uprených pohľadoch na tie pevné oblinky, keď kráčal za ním. V noci ich hladil prvý krát, s takým strachom, až prestával dýchať. Teraz nedýchal vôbec a to preto, lebo sa zrazu nebál. Ako by sa mohol? Keď sa Momo postavil, zhodil zo seba všetko, čo sa dalo ešte nazvať oblečením a znova sa naňho vrhol. Keď mu ticho kňučal do úst prosby a on ho držal za ten neuveriteľný zadok a...
"Poďme do postele," pokúšal sa ovládnuť to šialenstvo, ale Momo mu skoro vyšklbol vlasy dôrazným nesúhlasom.
"Nie! Teraz. Tu. Hneď. Prosíím..."
Ani nevedel, či sa to takto narýchlo dá. Včera mal priravený lubrikant, dnes naňho v tej rýchlosti ani nepomyslel. Momo však neotáľal ani chvíľu. Nadvihol sa a znova spustil naňho tak prudko, až obaja vykríkli. Na malú chvíľu znehybneli, Ichimaru bezmyšlienkovite prechádzal dlaňami pomedzi jeho vlasy, hladil ho na chrbte, cítiac jeho bolesť akoby bola jeho vlastná. Skoro sa mu z nej zahmlievalo pred očami, pokúšal sa upokojiť tú triašku, perami zmazával vytrysknuté slzy na červených lícach a niečo ticho šepkal, sám si ani neuvedomoval čo. Trochu mu to došlo až vtedy, keď Momo odpovedal, hlasom stiahnutým, ale stále rozochveným:
"Aj ja teba... Moc... Strašne..."
A pomaly sa začal na ňom hýbať. Chytil ho za zadok a pomohol mu. Pozreli si do očí a vydýchli na seba dráždivú rozkoš. Stupňujúcu sa rozkoš. Hlasné vzlyky, pevné objatia, hlboké bozky, prisávajúce sa na pery. Tie Momove sa triasli, rovnako ako jeho telo. Poddávajúce sa každým pohybom čoraz viac a viac. Zvláčňujúce sa a vlhnúce, umožňujúce robiť to prudšie, rýchlejšie, zbesilejšie. Rútiť sa kamsi, odkiaľ nebolo návratu.
Že nie je návratu si uvedomil Ichimaru v záblesku posledných lúčov dňa, keď Momo hodil hlavou dozadu, z jeho rozletených vlasov odfrklo pár drobučkých kvapôčiek potu a on skríkol na celý dom. Sám už bol niekde, odkiaľ cesta späť neviedla. A nikdy už nepovedie. Ten, kto sa vzápätí pritúlil na jeho zalepené telo, už nebol jeho bratom. Sklonil hlavu k jeho tvári, čierne vlasy prikryli biele zvlhnuté pramene.
Skončili, teraz už navždy. Dve deti sa pustili za ruky. A dvaja muži sa objali a povedali, že teraz majú spoločné už úplne všetko...
***
All rights reserved by Noriko-chan. Please don't copy without permission.






Tales from Earthsea

24. října 2007 v 12:52 | Noriko |  anime と manga
Tales from Earthsea je nádherné anime zo štúdia Ghibli, od režiséra Goro Miyazaki, ktoré vyšlo v Japonsku v roku 2006 a je založené na knižnej predlohe autorky Ursuly K. Le Guin.
Anime rozpráva príbeh Geda, čarodejníka, ktorý je hlavnou postavou väčšiny príbehov založených natéme stredomoria. Ten pri svojej plavbe po mori spozorujedvoch bijúcich sa drakov, čo je známka toho, že v stredomorí nie je niečo v poriadku. Na svojej ďalšej púti stretne mladého princa Arrena, ktorý utiekol z domu po tom, čo zavraždil svojho otca - kráľa.
Ged sa ho ujme a vezme ho so sebou na cestu, počas ktorej zažívajú rôzne príhody ako stretnutiezvláštneho dievčatka, ktoré Arren zachráni pred otrokármi, Arrenov únos do otroctva a následné vyslobodenie, až kým sanedostanú ku Gedovej starej známej Tenar. U nej žije aj už spomínané dievča Therru a aj keď spočiatku na Arrena len zazerá a vyhýba sa mu ako môže, postupne tí dvaja zisťujú, že majú spoločného viac ako si mysleli. Arren ostáva u Tenarpomáhať jej okolo domu a Ged zisťuje, že za všetkým, čo sa v krajine stalo, stojí čarodejnica Cob, ktorá chce dosiahnuť večný život. Arren postupne nemôže uniesť rozmáhajúce sa zlo v sebe samoma tak uteká z domu, prenasledovaný tajomným tieňom, ktorý má jeho vlastnú podobu. Pritom padne do pasce Cob, ktorá si ho vezme na svoj zámok a spraví z neho svojho sluhu. Ged spraví všetko pre to, aby ho oslobodil, ale Cob zajme aj Tenar a tak je nútený sa vzdať. Všetko ostáva na malej Therru, ktorá sa ich odvážne vydá zachrániť. Stretne pritom Arrenov tieň, ktorý jej povie, že je Arrenovou dušou, ktorú zlo oddelilo od tela a tak vlastne Arren nemôže za to všetko, čo spravil. V záverečnom boji sa dozvedáme, kým dievčatko s jazvou na tvári v skutočnosti je a či sa jej naozaj podarí zachrániť stredomorie...
No a môj súkromný názor: Všade sa dočítate, že toto anime nie je až také dobré ako všetky ostatnézo štúdia Ghibli. Musím uznať, že napr. Howls moving castle, či Spirited away ma uchvátili viac. Ale aj Tales from Earthsea majúsvoje čaro a občas zdĺhavý príbeh bez action určite vyváži pozeranie na pekného bishounena. A hlavne tá jedna scéna, kde má na krku obojok...hm...Bishie-fangirls, určite to stojí za to! Mimo to je tu nádherná animácia, hlavne čo sa týka prírody a okolia, nakreslené mestá vám určite vyrazia dych svojou farebnosťou a úžasnými detailami. A romantické duše si tam nájdu aj niečo lásky...

Japonské vynálezy :D

19. října 2007 v 10:38 | Noriko |  Japan
Dieťa-mop:
Lepidlo-maslo:
Aby nemuseli fúkať ramen:
Sila kawaii:
Účinná ochrana proti pánovi dažďa pre Sajuri (nezainteresovaní prosím neriešte:)
Ehm (?)

Quiet Hero

17. října 2007 v 16:03 | Noriko-chan |  ine
Author Unknown
My Hero is the quiet type,
No marching bands, no media hype,
But through my eyes it's plain to see,
A hero, God has sent to me.
With gentle strength and quiet pride,
All self concern is set aside,
To reach out to our fellow man,
And be there with a helping hand.

Heroes are a rarity,
A blessing to humanity.
With all they give and all they do,
I'll bet the thing you never knew,
My quiet hero has always been you.

Cuties from Hana Kimi

12. října 2007 v 18:49 | Ni-chan & Yu-chan |  japanese boys
Ikuta Toma:
Shirota Yuu:
Oguri Shun: (áno, je to on:)
Mizushima Hiro:
Kimura Ryou:
Kyou Nobuo:
Igarashi Shunji:
Yamamoto Yusuke:
Ishigaki Yuma:
A nakoniec najväčší bíšík (bodaj by bola) - Horikita Maki:
For more info click here

Klan lietajúcich dýk (House of flying daggers)

5. října 2007 v 19:53 | Noriko |  movies (japonske a BL)
"To be free... like a wind."
House of flying daggers je čínsky action/drama film z roku 2004, režírovaný pánom Zhang Yimou. Je to uchvacujúce dielko, ktoré určite zaujme milovníka ázijskej kultúry, či už krásnou hudbou, perfektnými bojovými scénami, nádhernými prírodnými scenériami (bambusový les!), či romantickou love story na štýl Rómea a Júlie.
Dej je v podstate jednoduchý a nebudem ho viac rozvádzať. Čínska armáda bojuje proti klanulietajúcich dýk. Zajme slepé dievča Xiǎo Mèi, ktoré k lietajúcim dýkam patrí. Dvaja vojaci vymyslia plán, jeden z nich - Jin alebo vietor - ju akože oslobodía uteká s ňou, pričom dúfa, že ho zavedie k lietajúcim dýkam. Celkom prostá zápletka sa postupne zauzluje, keď zisťujeme, že nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad zdá a jednotlivé osoby skrývajú všelijaké tajomstvá. Ak vám prvá polka filmu príde trochu gýčovitá, nezúfajte, ono sa to zlepší. Aj Jin, spočiatku skrývajúci svoju krásu pod čínskou čapičkou, nám neskôr ukáže, čo je zač. A upozorňujem dámy, pripravte si podbradníčky a kapesníčky.
Jina si zahral herec Takeshi Kaneshiro, áno áno, už meno napovedá, že má niečo do činenia sJaponskom. Jeho otec bol Japonec a matka Tajwančanka. Natomto bishounenovi si môžete dokonale vybúriť svoje úchylky typu: krásny samuraj s dlhým čiernym copom, aj keď teda v tomto prípade ide zrejme o ninju, nie o japonského samuraja. Ale ten cop... ach... Ja viem, ale proste nemám voči týmto typom žiadnu odolnosť.
Aby sme nepozabudli na ženský charakter, Mei hrá čínska herečka Zhang Ziyi, ktorá je celkom známa napríklad zfilmu Rush Hour 2, Hero alebo z Memoirs of a Geisha, kde hrala hlavnú postavu Sayuri. Áno, presne tak, odtiaľ ju poznáte :)
Moju "vyčerpávajúcu" recenziu sa pokúsim doplniť obrázkami. Prosím, ušká, neuslintajte sa :D